..môj otec bol dlhé roky veľmi chorý. Celé moje detstvo, z ktorého si veľa nepamätám, alebo si nechcem pamätať. Jeho diagnóza znela: Alkoholizmus. Bol alkoholik, s komplikovanou povahou cholerika, despotu a tyrana. Nespomínam už na zlé časy, iba na pár výnimiek, keď ma tehotnú na Štedrý večer vyrazil z domu a ja som sa tomu malému bábu prihovárala, pozorujúc si brucho, ako sa mi neskutočne hýbe, asi pod vplyvom psychického napätia a strachu. Prosila som to malé stvorenie vo mne, aby sa jeho narodením toto všetko skončilo.
Keď som Simonku priniesla z pôrodnice domov, veľmi dlho spala v izbe. Išla som sa na ňu pár krát pozrieť a vždy som natrafila na otca, ktorý stál nad ňou a v očiach mal slzy. Prvý krát som ho vtedy videla plakať. Bola som presvedčená, že som dovtedy žila peklo na zemi, ale to, čo nasledovalo po narodení Simonky, bolo to pravé peklo. Opitý otec so slzami v očiach naťahoval ruky k malému dieťaťu, malé dieťa k nemu a ja medzi nimi s jasným stanoviskom: "Budeš ju brať na ruky triezvy, alebo vôbec!"
Bolo to strašné, pozerať sa na otca, ako zápasí celé mesiace sám so sebou, ako veľmi túži držať malú na rukách, ako ma pohľadom prosí... Bola som psychicky na dne, s váhou 42 kg, manžel na intráku na výške, mamina v práci a ja doma s malou a otcom. Jedného dňa som to nezvládla. Zrútila som sa v kúpeľni, keď som Simonke chladila mlieko a prebrala som sa na gauči, nado mnou plačúci a vystrašený otec a počula som aj malú, ako kričí od hladu.
Večer prišiel otec za mnou a povedal, že ide na liečenie. Nie je nad dobrých známich a ráno putoval do Pezinku. Po 3 mesiacoch prišiel nový človek. Prvé, čo urobil, prišiel za malou, pozrel na mňa tým prosebným pohľadom a ja som mu nahlas povedala: "ˇAno, môžeš si ju zobrať." Držal ju v náručí a plakali sme obaja.
Simonka dostala od môjho otca to, čo ja nie. To, po čom som ja túžila celé detstvo a nemohla mať. Musela prísť ona. To malé bábo, ktoré mu neviem akým spôsobom nabúralo jeho 20-ročné zapíjanie života. To, ktoré ho vyliečilo. Je to 9 rokov, čo otec nepije, presne toľko, koľko má Simonka. Je neuveriteľné, čo s ním dokáže stvárať, aký krásny majú vzťah.
Každý deň ma Simonka čaká u našich, kým neprídem z práce. Každý deň sa s ním lúči, ako by to malo byť naposledy. Stoja vo dverách v objatí, ona mu tisne hlavu na prsia a on jej dáva pusu na vlásky. Vždy idem popredu, lebo keď sa na nich pozerám, mám slzy v očiach. Medzi mnou a otcom je veľa nevysvetleného. Ale pomáha mi, keď ich vidím spolu. Závidím, ale s takým krásnym pocitom, že práve moje dieťa prežíva s mojim otcom to, čo som ja prežiť nemohla. Nemám zo života v detstve traumu, Simonka je môj liečiteľ. Zaslúži si modré z neba a ešte oveľa viac..
