Neverím...

Keď som pochopila, že to tak nie je a že ja to mám asi za trest, rýchlo som deti chcela. A chcela som vypadnúť z domu. Aby som sa už nemusela pozerať na ten pripitý výraz, aby som sa nemusela schovávať pod paplón, keď reval ako nepríčetný. Chcela som ho vymazať zo svojho života.. Chcela som ho nenávidieť..

Aké zvláštne "chcenia" jedného nešťastného dieťaťa..

Tento mesiac je pre mňa zvláštny už 10 rokov. Prišiel si oci domov z liečenia a ja som začala žiť. Začala som spoznávať svojho otca. Začali sme sa spoznávať navzájom. Neskutočné, že sme si "padli" do oka. Asi tou rovnakou povahou a podobnými názormi na život. A našimi podpichovačkami na mamu. Chúďa naše, niekedy má z nás dosť..

Vieš, som šťastná, že som si to s tými deťmi rozmyslela. Inak by to celé bolo inak..

Takže, k tomu nášmu výročiu.. som na teba hrdá a hanbím sa, že som ti najskôr neverila, vieš, tých sľubov bolo za tie roky dosť, chcem, aby si bol zdravý a šťastný a aby si mi pomohol z tej našej krpane vychovať slušného človeka, lebo máš na ňu neskutočný vplyv.. a ona na teba :)

Takže, dnes mám iné "chcenia" a šťastného dieťaťa..

Zo svojho života ťa nikdy nevymažem, neviem, čo by som bez teba robila.

Nenávidieť ťa nemôžem, lebo ťa ľúbim..