- Mamíííííííí!!!! - ozvalo sa nesmelo.
- Mamííííííííííííí!!! Nepočuješ, alebo čo?! - zhúkla na mňa, skoro som sa nevyhla zárubniam.
- Zase zub? - dovolila som si opýtať sa.
- Mami, daj mi prosím ťa polku Ibalginu - skúšala asi stý krát.
- Simi, nemôžeš to jesť ako lentilky, do rána musíš vydržať, dáme na to studený kapesník, vypláchneš si páleným, len to preboha neprehltni - tá kombinácia s Ibalginom by bola dosť blbá na 11-ročnú..
- Mami, ale ty nevieš, ako to strašne bolí - hahahahahahahaha
V to ráno by si na nás zgustol nejeden psychiater..
V čakárni sme sa nemohli na seba ani len pozrieť, hrozilo riziko, že nám tam vytečú nervy.
V ordinácii napätie opadlo.
- Simonka, ktorý zub ťa bolí? - skúšala teta lekárka, oblečená v čudnom skafandri a v lyžiarskych okuliaroch, prinútiť malú otvoriť pusu.
- Ja sa tak bojím, že už tuším žiadny - pozrela na mňa.
- Len nešpekuluj a otvor tú pusu, ja Vám pani doktorka ukážem, ktorý to je - nemôžem dopustiť ďalšiu podobnú noc s rizikom, že mi decko zostane závislé na Ibalgine.
Zub musel von, gymnastické cvičenie pani doktorky nemalo chybu, malú bolo počuť až do lekárne, ale spali sme v pohode.
A ako predísť závislosti na Ibalgine, hlasovým, nie zrovna príjemným prejavom u zubárky a ďalším komplikáciam?
Slovami mojej dcéry: - Kokšo, už nech som na dôchodku, nech mi vytrhnú tie sprosté zuby a dajú protézu -
