Dobehla nás trochu minulosť. Ani nie tak mňa, ako ex manžela. Keď som zostala tehotná, mala som nedokončenú strednú školu, ex začal na výške. Rozoberali sme to zo všetkých strán. A našli riešenie. Hneď. Že to všetko zvládneme. Spolu. Asi v druhom mesiaci tehotenstva som začala mať zdravotné problémy a nechali ma týždeň v nemocnici. Bábätko sme zachránili.
Keď prišiel budúci tatino na návštevu a ja som mu so slzami v očiach rozprávala, ako som začala krvácať a skoro som potratila, s chladným pohľadom mi povedal, že on si to rozmyslel. Že "oni" (jeho rodičia) a on sa doma o "tom" rozprávali a "uznali" za vhodné, aby som si "to" dala preč. Stál tam, hovoril mi tie reči a ja som sa bez slova zdvihla a odišla na izbu. V šoku. Ako môžu rozhodovať o mne, bábätku a vôbec o nás, BEZO MŇA?
Keď ma prepustili z nemocnice, čakal ma u našich. S plačom mi rozprával, ako tých slov v nemocnici ľutuje. Že ma ľúbi a aj naše bábo. Že len zaúradovali jeho rodičia. Že nevedel, čo robiť. Že už to nikdy neurobí. Neurobil..
Včera sme sedeli s malou pri telke, vo filme riešili vzťah otec s dcérou. Vtedy Sima veľmi rada prejavuje svoje názory, preberá všetko možné. Pýtala sa ma, prečo tatino kočíkuje svoju druhú dcéru, ktorú má s novou manželkou, prečo ju prebaľuje, keď pri nej to nerobieval.. A skôr, ako som stihla niečo povedať, odpovedala si sama: "Lebo ma nechcel, ani starkí ma nechceli, mamička, ďakujem, že si si ma nechala"..
Bolo zbytočné naháňať vinníka, "dobrodinca", nadávať a hromžiť. Vypytovať sa, od koho to vie..
Dôležité bolo vysvetliť jej všetko a po pravde, ako ľudia niekedy robia hlúposti, reagujú unáhlene, hlavne v stresových situáciach. A ubezpečiť ju, že je pre neho jedinečná a že ju ľúbi. Že na tú vtedajšiu reakciu nie je hrdý a bude ho mátať do konca života. Že všetko zlé aj dobré nás posúva niekam ďalej..
Neviem, ako by jej to vysvetlil on, ale odo mňa to počula takto a vyzerala spokojne..
