Včera mala byť teda výnimka, nebola. Ráno som si nadávala do nezodpovedných matiek, keď som Simu nemohla zobudiť, no napriek tomu, som rada, že prebehla. Tradične sa ma vypytovala, aké to bolo, keď sa narodila, ako vyslovovala niektoré slová, ktoré bolo jej prvé a následne ma nútila napodobňovať ju. Vždy povie: "Mami, škoda, že si to nepamätám, vieš, ja by som chcela vidieť, ako si sa ty tvárila, keď som robila tie všelijaké grimasy." No, zlato malé, zase myslí na to, čo ja...
Včera som tú debatu nechcela zrušiť, niečo mi našuškávalo, že sa potrebuje rozprávať. Len tak, o niečom, aj o ničom. Nejako priveľmi sa tútila, pusinkovala a keď už sme ležali v posteli, povedala:"Vieš, mami, s tatinom sa nemôžem takto rozprávať, on by ma nepochopil. Ja chcem, aby sme boli stále spolu, my dve. Sľubuješ?" Nejako sa ma to emotívne dotklo viac, ako by som chcela. Včera mi nemusela ani povedať, ako veľmi ma ľúbi. Včera mi stačila tá debata, ten prísľub, ktorý odo mňa žiadala..
Dala som jej ho a dám jej ho vždy, keď zase požiada..
