Ja nás, nám podobných, nazývam vlkmi samotármi. Samozrejme, obrazne. Ak mi zavolá vydatá kamoška, že nezvláda situáciu s manželom a potrebuje dobehnúť, s chápajúcim tónom v hlase jej kážem, aby teda dobehla. Chápem to, ale empaticky, nie tým, že viem, o čom hovorí. Reči, ako si ju ten jej neváži, neocení, že navarí, operie, ožehlí, stihne porobiť úlohy s deckami, počúvam už len zo zvyku, lebo stále je to o tom istom a ja to aj tak nepoznám. Keď totiž príde ten môj, nestíha sa diviť, že vrndží práčka, na sporáku naukladané hrnce s obedom, v obývačke pri vešaní prádla stihnem skúšať malú. A to už mám poumývanú dlážku v celom dome. To by ste mali počuť tie chválospevy, aká som šikulka. Kamoške som raz povedala, že mňa ten môj chváli, chvíľami som mala pocit, že mi ho chce prebrať. Už je to nehovorím... Načo, ešte mi začne závidieť..
Druhá kamoška, nevydatá, žije s frajerom v spoločnej domácnosti. Volá, že tretí raz doobeda "ide po ňom" a nachádza na zemi špinavé ponožky, neumytý tanier zo včera večera, téglik od jogurtu. A že ju to fakt nebaví. No, jasné, len ja zase nepoznám. Lebo, ten môj je neskutočne, nepolepšiteľne a vážne hrozne poriadkumilovný a skôr zbiera veci on po mne, ako ja po ňom. Ešte ma aj upozorní, kde som zle utrela prach, ukáže mi, ako sa správne zametá, umyté šialky od kávy mi šlahne naspäť do drezu a vínové poháre vie vyleštiť najlepšie na svete.
Vtedy si poviem, ako mi je dobre, že spolu nebývame. Že si nemusíme po sebe zbierať veci, že sa chválime jeden druhého, ako sa len dá. Keď sem-tam príde a prenocuje, modlím sa, aby som čo najskôr zaspala, lebo keď zaspí prvý on a začne chrápať, ja už nemám šancu. A viem, že na druhý večer sa vyspím v pohode, lebo príde zase až za tri dni.
Ale, prichádzajú takzvané nečakané chvíle, kedy by som chcela, aby sme spolu aj bývali. Večer by sme spolu zaspávali, ráno sa spolu zobúdzali, on by si robil svoje veci, ja svoje a bolo by nám fajn... A potom by som mu vytkla, že sa cítim nedocenená, že si neváži, čo všetko robím, on by mi vytýkal, že po mne musí zbierať veci...a vtedy ma tie nečakané chvíle prejdú.
Tým, samozrejme nechcem tvrdiť, že bývanie v spoločnej domácnosti je hrozné a deprimujúce. Nie, len som rada, že som našla človeka, mne podobne zmýšľajúceho, ktorému to naše bývanie-nebývanie vyhovuje tiež. Že sme takí vlci samotári, ktorí sa strašne ľúbia..
