Fakt máme krízu?

Písmo: A- | A+

Nejdem písať o politickej situácii, to by bola škoda mojej energie, ja mám krízu v popise pracovných kompetencií. Takže na túto tému vážení :)

Robiť v krízovej intervencii má svoje čaro. Vitajte v mojom svete spontánnosti, nemožnosti plánovať, vo svete, kde je všetko zväčša naopak, ako ste si mysleli.

Prísť do pracovnej sféry, ktorá je definovaná ako pomáhajúca profesia, z manažérskych pozícií, je taký ten typický príklad človeka, kedy dlho dlho ide kariérny rast a potom príde na to, že ho to neuspokojuje, vzdá sa super platu, uznania, riadenia ľudí, všetkých perfektných služobiek, workshopov, brainstormingov a flexibilného pracovného času. Príde do zničujúceho systému, ovládaného štátom, lebo to, čo som vždy chcela robiť, ako profesiu v sociálnej oblasti, spadá, žiaľ, pod štát. Prečo som sa rozhodla odísť z toho úžasného sveta do tohto systémového pekla, sa dočítate v mojich prvotinách, kde som opisovala, čo som, kto som, ale zhrniem to, keby sa niekomu nechcelo hľadať :) ľudia inklinujúci k týmto "brutálnym životným rozhodnutiam" majú za sebou väčšinou pohnuté detstvo, poznačené traumami, takže áno, aj ja som zrejme tento prípad. 

V každom prípade.. nikdy som sa viac netešila do práce tak, ako posledné 4 roky, nikdy som sa nenasmiala v práci tak, ako za posledné 4 roky, nikdy som si neuvedomila viac, čo je skutočná životná kríza, až pokým som nezačala pracovať práve v oblasti krízovej intervencie. Začínala som ako sociálna pracovníčka na "sociálke", ale keď som zistila, ako to s tým Ústredím práce vlastne je, radšej som zdupkala.. A teraz som konečne šťastná, lebo pracujem vo verejnej správe a trochu ľahšie sa mi žije, asi aj na základe skúsenosti zo štátnej správy. Takže som zakotvila pri práci s ľuďmi, ktorí sú v naozajstnej kríze. Životnej, existenčnej. Teraz navyše aj koronovej. S matkami, s rodinami, ktoré zrazu zostali na ulici. A ja som si ich pozbierala a zobrala k nám do zariadenia, k podobným matkám a rodinám, s podobným osudom. Ale, máme tu aj ľudí, ktorí sú bez domova, závislí na všeličom možnom, odkázaní práve na naše zariadenie. Takže klientela rôznorodá.. Vyššie som spomínala, že je to svet, kedy prídem do práce a nikdy, ale nikdy neviem, čo ma čaká. Len jedno viem iste, že tam budem celý deň, 8 hodín improvizovať, hľadať odpovede na otázky: "prečo včera v správach dávali, že sa zavre Slovensko??? Ja ale potrebujem ísť do Hrachovišťa pre zemáky", alebo "načítate ma pani sociálna do toho internetu", či "nebudem sa už testovať, lebo na fejsbúku píšu, že to mi tam čipy dajú", alebo " dajte mi preboha niečo na tie absťáky, ja tú karanténu ináč nedám". Takisto riešime rôzne otázky, týkajúce sa budúcnosti našich detí, zväčša: "no ja som vychodila špeciálnu školu, tak moje decko vychodí tiež".. Čo sa týka dodržiavania opatrení, kvôli pandémii, to zhrniem len do jednej vety. Rúška sa u nás zásadne nosia pod nosom. Fakt. Zle sa v tom dýcha, hovoria. Nenechajú si siahnuť na slobodu, hovoria. Veď aj pred parlamentom, keď štrajkovali, kričali, že rúška nebudú nosiť, však čo sú ovce? Tak ani naši nenosia. Teda, nosia, tak, pod nosom, lebo si ma nechcú pohnevať. Keď potom čítam statusy niektorých mojich "priateľov" na facebooku, mám pocit, že som neopustila pracovisko. Záhul býva aj zisťovanie, ak sa nám vyskytne pozitívny človek, s kým dotyčný bol a kde všade bol. Tu je to vlastne veľmi jednoznačné.. bol so všetkými a bol všade. Od horného konca až po dolný. Od Jana až po Betu. A tiež býva super, že porušenie karantény neznamená, keď ide k mame, sestre a k trom susedom na kávu. Bol vonku? Nebol. 

A ak si niekto myslí, že odchodom z pracoviska mi padla, tak je na veľkom omyle. Pokračujeme doma, lebo tieto sociálne siete, to je veľká vec. S nikým, kto sa nachádza v našom zariadení, nie som kamoška na facebooku. Cez to všetko mi messengerujú.. nie, správne slovo je, atakujú ma. 100 správ behom večera, non stop. Vymoženosti messengera sú neuveriteľné, preto robím to, že nakuknem, či je to prkotina, alebo fakt život ohrozujúca vec. Obyčajne je to prkotina, veľmi často je to opustenie zariadenia a porušenie karantény. To je zväčša prúser, pretože ak sú pozitívni, ohrozujú všetkých. Vtedy sa začína to správne vzrúšo a v pracovnom ponímaní krízová intervencia. Večer, sadám do auta, beriem kolegyňu a hráme povestné "idem, riešim".. na 100 percent úspešne. Len ten opustený frajer doma, no.. 

Trošku odľahčene som to celé.. uhm.. áno, inak by som sa zbláznila. Už rok fungujem na čistej tipovačke, čo a ako bude, ako mi prežijú moje maminy, rodiny.. prichádzajú o prácu, ktorú sme spolu krvopotne vybojovali pred koronou. Kým som ich nejako nadstavila, aby mali zabezpečený príjem, kým sme sa spoločne naučili, že deti každé ráno musia ísť do školy.. kým si osvojili, že deťom sa treba venovať, chodiť s nimi do prírody, urobiť im z detstva niečo viac, ako mali oni sami.. 

Fakt teda máme krízu. Jeden krok vpred, dvadsať naspäť. 

Skryť Zatvoriť reklamu