Len mňa sa to celé akosi inak dotýka. Tak bytostne. Najlepšia kamoška a tá moja teta sú obe cukrovkárky. Teta už v tom lieta pekných -dsať rokov, kamoška nejaký ten štvrtý. A obidve ju "drapli" z rovnakých príčin. Príliš veľa stresu a záťažových situácií, ktoré akosi nešli na povrch, ale zostávali vo vnútri. A zožierali najskôr dušu, potom telo..
Keď mi kamoška zavolala, že je v nemocnici so zistenou cukrovkou a že sa tam dotiahla v hodine dvanástej, bola som práve v obchode pri pokladni. Ani neviem, ako som odtiaľ vyšla von, skoro som sa tam zložila. Keď som s ňou volala neskôr, štebotala mi, ako ju nadstavujú na inzulín, aké super sú sestričky.. žiadne výčitky, zbytočné otázky, žiaden plač.. zobrala to ako fakt, ako niečo, čo proste prišlo a už nikdy neodíde. Stala sa z nej najkrajšia diabetička na svete.
Zvykla si na neustále meranie cukru, na pichanie inzulínu, na to, že keď ma hypoglykémiu, trasú sa jej ruky a kecá ako Palacký, že musí pred rannou kávou jesť a že musí jesť presne na obed a presne večer o šiestej. A zvykla si aj na to, že s tými očami to už nebude také ako predtým, že jej prípadné tehotenstvo bude iné ako bolo to moje.. zvykla si na všetko. Napriek tomu, že sa jej v sekunde zmenil život, túži po veciach, trochu iných, ako máme my zdraví, ale podobných. Aby sa mala v tých hypo stavoch morálne o koho oprieť, aby bol pri nej niekto, kto jej vtedy nedovolí zaspať, aby jej ten niekto nalial džús, lebo s trasúcimi rukami to ide veľmi ťažko. Aby mala svoju rodinu a aspoň jedno dieťa. Zdravé.
Obdivujem ju, je mladá, chorá a plná elánu. Nezatrpkla a neľutuje sa. Nikdy. To si na nej vážim.
Ja by som to takto nevedela. Ale to je už o inom..
