Keď som ju našla v pivnici na starej handre na zemi a nie na svojom pelechu, vedela som, že sa niečo udialo. To niečo vyzeralo, no fúj..hnusne. Zo zadnej ľavej nohy jej zostalo, neviem ako to nazvať, obžratý pahýľ? Tak nejako. Nekňučala, len si to lízala. Bolo odporné sa na to pozerať. Každý mi hovoril, že ju treba utratiť, že to neprežije. Jasné, len ja som verila, že áno. Bola bojovník od malička.
Stalo sa to pred dvomi mesiacmi. Naučila sa behať po troch. Chutí jej papať, je aktívna, ako vždy. Malý výmyselník. Naučila sa žiť s tromi nohami. Keby ste ju videli, ako cupitá po uzučkom múriku.. Verila som, že príroda to zariadila. Mačka má predsa kopec životov.
Včera jej noha odumrela a cica predviedla následnú amputáciu. Nohu som našla na zemi, cicu ubolenú na pelechu. Bolelo ju to. Nevedela sa uložiť, bola nervózna a mne bolo na grc.. Zo seba. Dnes mi je ešte horšie. Tiež zo seba. Neviem totiž, ako sa jej to stalo, či jej to neurobila líška, alebo hociaká iná divá zver. Volala som s veterinárom. Mačka totiž nie je zaočkovaná proti besnote. Aj keď dnes po lese rozhadzujú niečo, čo obsahuje vakcínu proti besnote, čiže zver by mala byť imúnna, človek nikdy nevie..
A tak sme dostali inštrukcie, ako rozoznať prvé príznaky a následný postup. Keby mačka zdrhla, ja poputujem na infekčné. Pre istotu. V opačnom prípade by som putovala o dva roky do márnice. A tak si teraz nadávam, nechcite vedieť do čoho.. To bolo kecov od známich, načo očkovať proti besnote. Psov áno, ale mačky nedáva nikto. Nikto, viem, poznám väčšinu ľudí, ktorí majú mačky nezaočkované proti besnote. Ale taký strach, aký mám ja teraz, neželám nikomu.
