Najradšej mám tie spomienky, pri ktorých mi nie je zle. A tie sa týkajú Simy. Bála som sa, že s tou mojou poruchou budem mať problém spomenúť si na to, ako som ju porodila, aké boli jej prvé slová a činy. A tu som zistila, že v tomto som asi cvok. Z pôrodu si pamätám, ako lekár po 11 hodinovej makačke zavtipkoval, že či to nezopákneme a ja že v pohode, a potom moje dieťa, ktoré bolo chlpatučké ako malá opica a namiesto plaču od šťastia som sa strašne smiala. A ešte si spomínam na diétne párky, ktoré mi dali 2 a ja som si pýtala 6. Milujem diétne párky..
Keď mi ju po 2 hodinách priniesli okúpanú, voňavú, vtedy to prišlo.. zaľúbila som sa. Pozorne som ju študovala, na koho sa nám podala a vyšlo mi, že na mužovho diabetického strýka Ruda z Plzne, ktorý, tak ako ja, miluje pivo. A tak zase nebol žiadny plač od šťastia, musela som sa smiať.. (inak, spolubývajúce-dojaté maminy, jak sa patrí, mali zo mňa asi iné stresy).
Spomienka na Simonkine prvé slovo neexistuje, lebo ona najskôr stále spievala... z bábätkovského áááá, éééé a pod. prešla na "Kukulienka, kde si bola". Tú, mimochodom dodnes spieva, narozdiel od iných jej hitov, bezfalošne.
Obdobie, ktoré mala prežiť v domnení, že deti nosí bocian, prežila úplne inak. Vďaka knihe "Čakáme dieťatko". Ako 2-3 ročná tvrdila všetkým, že deti vyťahuje ujo doktor zospodu. Brala to tak automaticky, že to tým druhým vyrážalo dych.
A teraz spomínam vždy, keď mi na dlhšie odíde. Poflakujem sa po dome, od dobroty neviem, čo so sebou a chýba mi to jej večné kibicovanie, mudrovanie a aj to, že keď som naštvaná, nie je tu, aby mi povedala "Mami, kašli na to, zase bude dobre"..
Večer si bez nej spomeniem na jej dobrú noc, spojenú s milujem ťa, a vtedy mám pocit, že nám pupočnú šnúru neprestrihli pri pôrode, ale že nám ju nastrihujú práve teraz.
Poviem vám, toto sa nevyrovná žiadnemu pôrodu..
