Kamarátkina dcéra Verča je tehotná. Má sladkých sedemnásť, nedokončenú školu, priateľa na výške.. Presne sa mi vynára môj život v sedemnástich, keď som zostala tehotná, aj môj priateľ na výške.. Ďalej už nasledujú rozdiely. Ona si chce užívať, dokončiť školu, ísť študovať na vysokú. A nevie, ako sa starať o dieťa. Ako by ho kúpala? Ako by ho kŕmila? Nezvládla by to.. A ešte tie reči okolia, ako si pokazí život a podobne.. Pôjde na interupciu. Veď deti bude mať.
MOŽNO...
Ja som sa rozhodla inak. Na interupciu som nešla. Mala som pocit, že užívať si už nemám až tak veľmi čo, že to, čo som chcela, som si užila..
Do školy som chodila tehotná, potom som štúdium prerušila, 2 roky sa venovala malej a s trochu malým oneskorením som zmaturovala. Nikdy, ani vtedy, som nemala pocit, že by som si nejakým spôsobom kazila život. Bolo to ťažké, áno, učiť sa, vstávať k malej, do toho otec-alkoholik, niekedy som mávala výčitky, že som to celé pokazila práve tým rozhodnutím, nechať si malú. Ale len kvôli nej. Že si možno zaslúžila lepšie privítanie na svet, viac môjho času.
Už dávno výčitky nemám. Ktovie, kde by som bola dnes, keby nie jej. Bola som vtedy riadne číslo, bez akejkoľvek štipky zodpovednosti, uletená pubertiačka z problémovej rodiny, ktorá sa nevedela zmestiť do kože. Ale dieťa som vždy chcela, bez toho, aby som vyratúvala, o čo všetko prídem, keď sa narodí. Chcela som ho napriek tomu, že som mu nemala čo také skvelé ponúknuť. A nikdy som neľutovala a neľutujem, že existuje už deväť rokov. Keby nie jej, možno by som dnes nemala takú prácu, akú mám, na malé drobnosti výbornú, keby nie jej, dnes by som určite neštudovala na vysokej školy. Dokopala ma do toho ona. Nie, nepokazila mi život. Zachránila mi ho. Do slova a do písmena..
Takže, kamoške som veľmi mojimi radami nepomohla, a Verče už vôbec nie. Ona to totiž vôbec nechápala. Má iný život, v inom svete, neodsudzujem ju. Len sa bojím toho, že raz budeme riešiť iný problém. Že by chcela dieťa. A nemôže ho mať. Lebo raz, v mladosti, podstúpila zákrok.
