Jasné, že toto sa netýka mňa, lebo u nás sa to pokosí a o dva dni sa môže zase a okrem toho, po tom mojom v pohode lieta pes, mačky, kopa detí a keď sa zadarí, aj ja. A hlavné je, že to nikto nerieši.
Ale, kamarátka, jej pedantný manžel a ich dve deťúrence, sú presne tým prípadom, o akom som písala v úvode. V nedeľu sme sa vylemrili po riadnej túre u nich na terase, kamoška uvarila kávu, ja som skúšala novokúpené polohovateľné ležadlo, ktoré bolo fakt relaxačno pôsobiace.. To, že je kamoškin manžel perfektný rodič, som tušila už dávno. Páčilo sa mi, ako počas túrovania (rozumej robenia turistiky) absolútne neokrikoval deti, keď išli po prostriedku hlavnej cesty a dokonca ani vtedy, keď sme prechádzali cez les, kde bol dosť vlhký terén. To znamená, že všade močariny a málokedy sucho. Vôbec nemal potrebu usmerňovať ich, aby sa tým barinám vyhýbali. V tomto ho nesmierne obdivujem. Ja už by som na jeho mieste prednášala nejaký ten monológ. Ale o inom som chcela...
O tej káve, ležadle, o perfektnej pohode... kým sa nedorútili dve pidideti, čiže malé deti kamoškinej sestry. Kotúľali sa po mierne klesajúcom, trávnikom vysadeným svahom.. a potom to prišlo.. Kamoškin manžel, ktorý zostal príchodom tých pididetí mierne zaskočený, prehovoril: "Kotúľajte sa po prostriedku toho trávnika!!" Vyvalené deti a ja sme nechápali, ale to sme predsa nemuseli, my sme trávnik v živote nevysádzali. Po rešpektovaní príkazu nastala opäť pohoda. Trvala asi 10 minút. Deti sa už odmietali kotúľať po presne vyznačenom teréne. A nervozita pána manžela narastala..
Z terasy je perfektný pohľad. Pozriete pred seba a vidíte lúku, z ktorej je vlastne malý kopec. Vyzerá to ako koniec sveta. Len ten kopec a nad ním obloha. Ten pocit, že za ním nemusí byť už vôbec nič, je nezabudnuteľný. Deti sa rozhodli, že vylezú na ten kopec a pozbierajú nejaké kamene. Už počas odchodu detí som si všimla náhlu úľavu v tvári kamoškinho manžela. To ešte len nastala pohoda..
Pán gazda ma vysáčkoval z ležadla. Bol nadmieru spokojný, že už nemusí buzerovať deti za poškodzovanie trávnika. A tak sme pomaly dopíjali kávu, rozoberali tú perfektnú prírodnú romantiku a sem-tam sme pohľadom skontrolovali malé hlavy na kopci. A do toho všetkého, takého romantického, prišiel "krásny" dialóg dvoch ľudí, ktorí spolu zasadili strom, splodili dve deti a postavili dom (a bolo to presne v tomto poradí)
" Tatino, nemôže sa im na tom kopci niečo stať?"
" No, mamina, môže, besná líška im tam uhryzne obe ruky."
" Tak to je v pohode, hlavné je, že nám nerozoberú trávnik, nie?"
Tak takto spokojných, dvoch milujúcich rodičov, som dávno nevidela. Následky, ktoré som si z tohto všetkého priniesla domov, boli hrozné..
Dodžubala som Žolinku, ktorá práve kadila na náš trávnik.. a ona chúďa nechápala..
