Plač nad hudbou

Prišiel som domov pár minút po pol deviatej. Vošiel som do svojej izby a nenútene som si začal pospevovať. Myšlienky som mal kade-tade rozhádzané. Jedna pieseň striedala druhú, jedna atmosféra striedala ďalšiu. Strácal som sa v počúvaní hudby. Občas som pri počúvaní zatváral oči, aby som sa priblížil k hlasu, ktorý zachytávali moje sluchové receptory. Nad niektorými piesňami som len mávol rukou. Pýtal som sa ako mohol niekto svojou tvorbou takto dehonestovať zmysel slova hudba. Niektoré piesne boli nabité nevkusom, niektoré sršali optimizmom.Existoval som len ja a hudba. Jednota, ktorú mi vnukla situácia v mojich myšlienkach. Netrvalo to dlho a vonkajší svet pre mňa prestal existovať. Bol som v tranze. Blížila sa katarzia.Vtedy to prišlo. Vábivá melódia s trochou tajomnej ingrediencie si ma totálne opantala. Zavrel som oči. Predstavil som si, čo počujem. Niečo mýtické, akosi vzdialené reálnemu svetu. Slzy sa mi tisli do očí pri pomyslení na to, kam má tá hudba nesie. Niesla ma do sveta, v ktorom sa dvaja nájdu. Do priestoru, v ktorom sa musia nájsť, pretože niet inej cesty. Plakal som. Nepretrel som si oči. Tešil som sa z toho, že cítim. Som možno príliš sentimentálny, ale v tej chvíli som bol šťastný. Slzy ma presvedčili o tom, že niečo na tej piesni je, že som sa v nej našiel.Pieseň sa skončila a ja som si konečne mohol pretrieť oči. Položil som gitaru nabok. O pár minút som si zahral ďalšiu z mojich piesní. Už ma nerozplakala ani jedna. Žiadna z nich totiž nebola taká pravdivá, ako tá predtým.