Duch Vianoc...

Kam sa dostanem, keď ju opustím? Sedím si na nej a zatiaľ mi je fajn. Síce ma bolí chrbát, ale táto indispozícia mi chuť hrať sa s ňou nevezme. Uvedomujem si, že je dôležitejšia ako som si myslel. Sedím na nej stále. Len na Vianoce mi chýba akosi viac. Bojím sa, že keď vstanem, odídem a už sa nevrátim...Som k nej pripútaný. Drží ma nad hladinou. Nohy ma nebolia, nemajú prečo. Keby som tie sviatočné chvíle musel prestáť, asi by som ich znenávidel. Teraz sú príjemné. Vonku sneží. Každý je ohľaduplnejší ako inokedy. Usmievajú sa na mňa snehuliaci, z rádia sa valí množstvo vianočných piesní. Melódie, ktoré nemôžu upadnúť do zabudnutia. Sú nadčasové.Vianoce. Všade cítim vôňu mamkiných koláčikov. Boli skvelé. Naokolo sa šíri zápach mrazu. Pohľad na zasneženú ulicu mi poskytuje alternatívnu terapiu. Všetko prehodnocujem. Vzťahy, skutky, udalosti, užitočnosť, neužitočnosť. Lásku. Stretávam ľudí. Sú na nerozpoznanie. Sú ale úprimní?Mám vlastné Vianoce. Páčia sa mi. Som zavretý v relatívne veľkej miestnosti. Mám pocit, že duch Vianoc tento rok svoju úlohu nezvládol. Nepresvedčil ma. Ľudia ma nepresvedčili. Budú mať šancu opäť o rok. Sedím na opustenej stoličke. Je mi na nej fajn. Každým dňom ju mám rád viac. Bohužiaľ.