Obal! Nie obsah.

Mestečko je krajšie ako bolo naposledy. Prechádzam popri kláštore. Je taký žltý, aký bol. Vidím na ňom zvon, ktorý nevydal hláska už pekných pár rokov. Aj tak je však nádherný. Prechádzam popri ošarpanom starom dome, v ktorom býva nejaký večne opitý huslista. Dom získal novú tvár. V diaľke zazriem sochu Ľudovíta Štúra. Stojí a tvári sa dôležito. Každé miesto v mestečku ma fascinuje. Kontajnery sú na svojom mieste a bez návštevníkov.Nevidím žiadne odpadky. Nič, čo by mi kalilo zrak. Nevadí mi ani partia puberťákov, čo si v kúte ulice hádžu petardy a potom utekajú o stošesť. V centre je vysoká jedľa ovešaná farebnými žiarovkami. Najnižšie je žiarovka asi vo výške šiestich metrov. Bloky sú čistučké, ako nové. Stále hútam nad tým, prečo som si doteraz nevšimol, že bývam v tak krásnom mestečku.Pouličné lampy vytvárajú romantickú scenériu, v ktorej by sa chcel milovať každý z nás. Usmievavá psíčkarka sa potuluje mestečkom so svojím štvornohým priateľom. Užívajú si spoločné chvíle.Stretávam jedného z kamarátov. Kráčame na autobusovú stanicu. Pred stanicou, obyčajne špinavou, je dnes čisto. Neverím, že som doma. Radosť mi nekazí ani zápach pripomínajúci žumpu. Šíri sa z jedného dvora. Pekného dvora.Prichádzame do baru. Ten sa však na moje prekvapenie vôbec nezmenil. Len podaktorí stolovníci zmenili imidž. Všetko je po starom. Tá istá hudba, pseudodiskotéka, otrasný personál. Po hodinovom posedení odchádzam.Vonku v mestečku sa cítim lepšie. Vidím tam rásť zo "škaredého káčatka" nádhernú a vznešenú labuť. Bielu ako sneh. Vidím sneh, ktorý dokázal zmeniť len obal, obsah nie. Dnes som sa rozhodol. Budem chodiť von až kým nepríde odmäk.