Rozhodujeme sa sami za seba. Vždy medzi niekoľkými možnosťami. Niekedy je to jasné hneď na začiatku. Vieme, čo chceme, ideme si za tým...
Občas sa nám život "vysmieva" a hádže nám "polená pod kolená," len aby sme okúsili aké je to mať, aspoň raz za čas, rozbité kolená. Úmyselne nás brzdí, aby sme si uvedomili čo je pre nás skutočne dôležité. Áno. celkom zabáva keď vieme, prečo sa to deje. Dosť fuška, keď nemáme ani šajnu...
Niekto by povedal, že my ľudia sme naivné bytosti, ktoré vždy dúfajú, že to, za čo sme sa v danej chvíli rozhodli, je to jediné správne.
Veríte na osud?
Nech už ste odpovedali na túto otázku akokoľvek nie je to podstatné. Všimnite si toto...
Keď sa nám niečo prihodí, na základe našej voľby, pozitívne, povieme si : "toto bol určite osud," a s presvedčením, že to niekto "tam hore" urobil za nás, sa usmievame a sme štastní. Potom sa stane niečo zlé, tiež na základe našej voľby. Znova si povieme : "toto bol určite osud" a myslíme si, že niekto nás tam hore nemá rád, je na nás nahnevaný alebo nás za niečo trestá. Tak sa teda začneme zamýšlať nad tým, kde sme urobili chybu.
Komu sme ublížili? Urobili sme to zámerne? A následne si vyčítame... pomaly, aj našu existenciu.
To čo nazýame osudom, sú naše voľby a rozhdnutia. Je skutočne rozdiel robiť voľby, ktoré sú vedomé a konať nevedome. Určite, nepopieram, dostali sme "do vienka" nejaké predispozície, môžu byť na prvý pohľad limitujúcejšie. Ale to, ako ich uchopíme, čo pre seba budeme chcieť urobiť, aby sme sa stali najlepšou verziou seba - je na nás. Môžeme zraňovať iných, neuvedomujúc si to, pretože konáme zo zranení, o ktorých nevieme. A môžeme ubližovať iným, vedome, keď sa tak rozhodneme v danej chvíli.
Proces transformácie u nás funguje celý život. Či si to niekto uvedomuje alebo nie. Koniec koncov, vždy má všetko svoje opodstatnenie. Otázka je, či chceme žiť vedome alebo v nevedomosti. Či chceme vidieť to "dobré" alebo to "zlé".
Výsledkom nie je prestať robiť chyby. To len my nerozumieme, prečo ich máme robiť, aká je ich funkcia, tak sa im radšej chceme vyhnúť. Môžeme sa však na to začať dívať inak...
Robíme chyby, preto, aby sme sa z nich následne poučili, stali sa múdrejšími. "Padáme na hubu" preto, aby sme zistili, že cesta k našej hranici nie je vydláždená zlatými tehličkami. Zažívame najšťastnejšie obdobie svojho života preto, aby sme prišli na to, že šťastie sa nedá kúpiť, môžeme si ho vytvoriť v každom okamihu, ale nie je s nami na celý čas. Sme tu preto, aby sme si uvedomili, že život máme len jeden, že je vzácny. A len my rozhodujeme o tom, aký bude. Sme tu preto, aby sme sa postavili do svojej sily. Postaviť sa do svojej sily znamená, že sa staneme celistvými. A na to potrebujeme prejsť určitú cestu, navrátiť sa k autenticite.Uvidieť a prijať aj také skúsenosti, rozhodnutia a voľby za ktoré na seba nie sme hrdí. Uvidieť ich a povedať si, že "aj za toto sa ľúbim, pretože aj toto som ja". Môžeme sa teda srdcom dívať a reagovať na svet okolo, vedome sa meniť k lepšiemu a tým aj svet okolo seba.
Alebo si môžeme povedať, že toto všetko je jeden veľký bullshit a nič sa zmeniť nedá a zatvoriť tento článok.
V oboch prípadoch to je totiž správne rozhodnutie! Pretože je VAŠE...
....Nech robíme čokoľvek, robme to hlavne preto, že to tak chceme.
