Strach prítomný vo vzťahu...

Písmo: A- | A+

napríklad: Prečo pociťujem strach, keď je môj partner/ka v prítomnosti iných žien/mužov?

Z mojich skúseností tento pocit prichádza napríklad vtedy, keď chceme toho druhého vlastniť. Myslíme si, že má patriť len nám. V takomto prípade nedokážeme tomu druhému poskytnúť slobodu. Deje sa to preto, že my sami ju nežijeme. Stotožňujem sa s výrokom: kto má vnútornú slobodu - dáva ju všetkým. Kto ju nemá - ostatným ju berie. Kým nebudeme prežívať slobodu vo svojom vnútri, kým sa budeme stotožňovať s tým, čo je vonku, kým budeme hľadať to, čo nám chýba - vonku, kým budeme konať zo strachu, tak nebudeme schopní žiť harmonické vzťahy.
Najsilnejšia transformácia, ktorá prináša slobodu, prichádza cez malé uvedomenia, ktoré sa odkrývajú každý deň. Ak cítime, že chceme toho druhého vlastniť, poukazuje to na prázdne miesto, ktoré si nesieme vo svojom vnútri. Toto miesto sa snažíme zapĺňať zvonku, vo vonkajšom svete, vo vzťahoch. Neustále však zažívame pocity nedostatku. "Chýba mi láska" "on mi nedáva dostatok lásky" "u nej mi chýbajú prejavy lásky".... Dívame sa cez optiku nedostatku a snažíme sa robiť všetko preto, aby sme to, čo nám chýba, získali od iných. Strach je nedostatok... Uvedomenie je, že tento nedostatok, ktorý zažívame vo vonkajšom svete, poukazuje na nedostatok v našom vnútri. Chýba nám prijatie samých seba, láska k sebe samému. Úcta k sebe. Rešpekt k sebe. Poznanie vlastnej hodnoty. Kým toto nepoznám, kým nie som vedomá/ý SEBA (SEBAvedomá/ý), budem potvrdenia toho, že som prijateľný, som hodnotný, som hodný lásky, som hodný rešpektu, som hodný úcty... hľadať vonku vo vzťahoch s inými. A ak nedostanem potvrdenie zvonku, opäť sa pocit nedostatku prehĺbi. Toto je potom začarovaný kruh ťažkých pocitov a emócií.
Naša hlava si dokáže nahovoriť čokoľvek o tom, akí sme a ako žijeme. To, čo neoklameme, je : to, čo zažívam vonku (vo svete) vo vzťahoch, je skutočná realita toho, čo nosím vo svojom vnútri.
Keď partnera/ku máme ako potvrdenie toho, že sme HODNOTNÍ - a teda bez neho/nej máme pocit, že nie sme hodnotní ľudia, že bez neho/nej nám niečo chýba. Keď bez neho/nej máme pocit, že náš život je prázdny a nedokážeme byť šťastní a spokojní - sme v kruhu, v ktorom opakovane prežívame podobné zdanlivo "nešťastné" vzťahy. Hrotíme, pretože chceme (v tom ďalšom) robiť to NAJ, aby sme si ho udržali, aby sme o neho neprišli. Veď kto by chcel prísť o potvrdenie toho, že je človek hodný lásky, a že ho niekto miluje, že?
Toto je konanie zo strachu a tento strach sa pri každom ďalšom zdanlivo "nešťastnom" vzťahu násobí. "Mám strach, že keď tam bude krajšia žena/muž, ako som ja, tak ma nechá". "Mám strach, že si bude s niekým písať" "mám strach, že bude flirtovať" "mám strach, že ma podvedie".... a tak ďalej. Toto sú strachy, ktoré poznám zo svojho života. Viem, aké bolestivé a stiesňujúce sú.
Pravdou je, že sa to môže stať. Ak sa niekto rozhodne urobiť to, tak môže. Otázka by bola prečo tam taká túžba je...
Za týmito strachmi sa však skrýva: "mám strach, že ma prestane milovať". Bojím sa, že stratím potvrdenie, že som ľúbenia hodný/á. Pretože my sami sme v neláske k sebe. My sami nenosíme lásku k sebe vo svojom srdci, neprijímame sa, neľúbime sa, nerešpektujeme sa, nepoznáme svoju hodnotu,... a tieto potvrdenia hľadáme vo vzťahoch u partnerov/iek.
Často sa stáva to, že sa opakovane ocitáme vo vzťahoch s partnermi, ktorí sú zdanlivo neláskaví, neúctiví a nerešpektujúci. Priťahujeme si ich totiž ako zrkadlo. Aby sme sa mohli vidieť celistvejší a uzdravili boľavé časti seba. Oni vlastne prichádzajú a robia nám obrovskú službu, pretože vďaka nim môžeme nazrieť hlboko do svojho vnútra, vidieť svoje tiene a konečne tam vrhnúť svetlo poznania. Ak sa rozhodneme, že to tak chceme... Ak sa rozhodneme nevidieť to, tak sa môžeme ďalej točiť v kruhu obvinení toho druhého z toho, ako veľmi nám ubližuje, bez toho, aby sme sa pozreli na svoj podiel vo vzťahu. Uvedomili si, že my sme spolutvorcami týchto vzťahov.

Nie je náhoda, že dostávame partnerov, akých dostávame. Nie je náhoda, že prežívame rovnaký alebo podobný "scenár" vo vzťahoch. Nie je náhoda, ak prežívame rovnaké emócie opakovane...

"Milovať a prijímať druhého môžeme do takej miery, ako milujeme a prijímame seba." Nie, toto sa nedá oklamať. Skúšala som, neraz. Priznávam. Nebola to láska, bola to potreba vlastniť. Bola to ilúzia lásky. Ja som bola presvedčená, že toho druhého bezpodmienečne milujem, prijímam, že mu poskytujem slobodu a že ja sama tú slobodu žijem. Moje konanie a to, čo som zažívala hovorili opak. Prežila som niekoľko vzťahov v nevedomosti toho, čo sa naozaj deje. Dnes si plne uvedomujem, že to, čo zažívame vo vzťahoch, je zrkadlom toho, čo si nesieme vo vnútri. Priťahujeme si takých partnerov, ktorí s nami (s našim vnútorným nastavením) rezonujú - sú v súlade. Ak sme nastavení na nedostatok, nedostatok dostávame a ten sa násobí. To všetko sa deje preto, aby bolo videné...
Ten strach, ktorý cítime ukazuje na nedostatok viery v seba (a nedostatok viery v iných), to poukazuje na nedostatok lásky k sebe (a nedostatok lásky k iným), nepoznanie vlastnej hodnoty (a nerozpoznanie hodnoty iných)...

Ja viem, že je niekedy ťažké pozrieť sa na to z iného uhla, že by to mohlo byť aj inak, ako sme si doteraz mysleli. Ja sama som potrebovala prejsť určitú cestu, kým som si dovolila povedať: ÁNO! je to skutočne tak, aj ja som to takto mala. S poznaním však prišla úľava. Rozhodla som sa chcieť to pre seba už inak. Vedome. Rozhodla som sa spoznať seba, aby som mohla spoznávať iných. Spoznávať očami lásky, nie očami strachu.

Vzťahy sú kompasom a pomáhajú nám nasmerovať nás pri hľadaní pokladu. Smerujú nás priamo do stredu - seba - pretože tam je ten poklad ukrytý.

Skryť Zatvoriť reklamu