Jej oči zachytili jeho úsmev. Trpký, ale bol to on. Jeho mužné ramená pevno objali nežnú, drobnú postavu. Privinul si Ju k hrudi ...
Pozrela do jeho modrého pohľadu a dúfala, že ju zas zaslepí láskou a jej pery splynú s jeho. Stalo sa. Dlhý, vášnivý bozk na rozlúčku. Posledný krát mu darovala jej nádherný pohľad. Odmenil ju úsmevom a poslal vzdušný bozk. Jeho vôňa sa ešte šírila naokolo a Jeho veľkú postavu bolo ešte dlho vidieť v dave ľudí - kým nezmizol. Jej oči zaliali slzy, skotúľali sa po bledej tváry a naposledy mu zamávala. On ju už nemohol vidieť. Nevadí. Otočila sa a pokojným - ľahkým - krokom sa vydala ulicou späť. Vánok Jej rozstrapatil vlasy a nežné lúče slnka Jej pohladili tvár.Iskierky šťastia v Jej pohľade vyhasli.
Nazvala to osudom.Ale išlo iba o jej hlúpe činy.Vždy konala strašne unáhlne, nepremyslene.Často oľutovala to čo povedala alebo urobila.Vždy však na to prišla neskoro.Nespočetne veľa krát si želala vrátiť čas.Prežiť situácie odzona, ale už by vedela ako má na ne reagovať.Dnes už vie, že radšej bude chcieť to čo nemôže mať, ako mať to čo nechce.Neurobila nič zlé.Iba si vybrala kráčať po druhej strane chodníka.Neopustila ho úplne , len uvoľnila cestu druhým. Toto rozhodnutie nebolo pre ňu ľahké.Chcela aby bol šťastný.A tak ho nechala kráčať samého.
Možno zabudol a možno len nechel myslieť.Obdivolala ľudí, ktorí dokázali zo dna na deň prestať ľúbiť.Chcela by mať takúto schopnosť.Ona však vynikala v iných veciach.Dokázala sa tváriť, že je všetko v poriadku bez toho aby si niekto všimol jej pravé pocity.Pekná pretvárka...
Nakoniec unzanala, že radšej toho druhého nemala nikdy stretnúť, keď ho nemohla mať navždy.
"Je obdivuhodné, čo všetko človek vydrží, keď musí."
