A prečo to takto žijeme?
Prečo až keď vieme, že človek prechádza niečím náročným, až vtedy chceme byť k nemu ľudskejší, vľúdnejší, láskavejší, súcitnejší..?
Prečo až keď vidíme tiecť slzy po lícach druhého si uvedomujeme, že sme zabudli byť láskou?
Inokedy máme pocit, že ten oproti nám nie je hodný súcitu, vľúdneho slova, či podpory?
…
Proste zabudneme. Zabudneme byť láskou. Potom prichádzajú situácie, ktoré nás prebúdzajú… znova a znova… prebudzajú do čistoty srdca.
Prečo by sme boli iní, keby sme to vedeli?
…že ten druhý prechádza búrkou…
Pretože by sme otvorili svoje srdce.
Pretože by sme sa srdcom spojili s tým druhým.
S Ú C I T.
Nacítili by sme si jeho skúsenosť.
Nešli do toho mysľou.
Toto sa deje, ak sa dívame srdcom.
A Exupéry to vedel, keď tvrdil, že to podstatné je očiam neviditeľné.
Vnímal, že za každým človekom je príbeh. A naozaj netušíme aký…
Nemôžeme vedieť, či práve neprechádza najväčšou búrkou svojho života. Nemôžeme. Kým sa nám sám nerozhodne to povedať.
Ale my môžeme denne kráčať s otvoreným srdcom. Aspoň sa o to pokúsiť…
Pri najbližšom stretnutí, pri ktorom by sme chceli odsúdiť, skritizovať, opovrhnúť, zhodiť, ohovoriť…
Môžeme si spomenúť, že za každým je príbeh, o ktorom my nemáme ani tušenie.
Tak sa usmejte.
Možno toto drobné gesto navráti vieru do srdca toho druhého.
….Vieru v lásku.
….Vieru v život.
