Ako hľadáme a naháňame pocit vlastnej dostatočnosti...

Ako hľadáme a naháňame pocit vlastnej dostatočnosti vonku, ktorý celý čas nosíme v sebe.


Ak sa dlhý čas v našom živote cítime „nie som dosť...“ (pekný, múdry, odvážny, príťažlivý, potrebný...), celý náš „systém“ bude robiť všetko preto, aby to bolo, aspoň na chvíľku, inak. Aby sme pocítili pocit vlastnej dostatočnosti. To, čo sa však deje je to, že si ho „berieme“ - tak trošku – „nepekne“... lebo si myslíme, že tento pocit „nemáme“  a musí prísť „zvonku“. Akoby sme hľadali okuliare, ktoré celý čas nosíme na nose.
Ako to celé začalo a prečo?
Prídeme na tento svet ako autentické bytosti. Plné bezpodmienečnej lásky. Užívame si každú minútu tejto existencie, pretože to je tá „základná výbava“. Iba sme a vieme, že to stačí. Ocitáme sa však v spoločnosti plnej požiadaviek, nárokov, očakávaní, príkazov a podmienok, za akých lásku „môžeme“ a za akých „nemôžeme“ dostať. Rýchlo zabudneme na svoje „iba byť a byť v láske“ a skočíme na túto hru o získavaní lásky, uznania, pozornosti.... Pretože chceme niekam patriť. Chceme SPOLUtvoriť. Vo vzťahoch... Ak zistíme, čo „vyhovuje“ budeme sa snažiť robiť presne to, čo sa vyžaduje. Avšak... odpájame sa od svojej autenticity, od svojej pravdy, od svojej podstaty. To je veľmi bolestné, žiť to. Popierať seba, nemôcť byť sám sebou... a to všetko „len“ zo strachu, že ma odmietnu, neprijmu, nebudú ľúbiť. Máme strach zostať sami.. Pretože keď sme boli dieťa a zostali sme sami – znamenalo to jediné = nebezpečenstvo. Ako keď mláďa zostane samé v prírode, no pravdepodobne neprežije. Pochopiteľne sme robili všetko preto, aby sme sami nezostali. Menili sa ako chameleón podľa toho kde sme boli, s kým sme boli, komu sa čo páčilo... aby sme, ako tušíte, dostali lásku. Zabudli sme, že my sme láska.
Keď dospievame, komplikuje sa to, emočná bolesť narastá, pretože MY CHCEME byť sami sebou ale vidíme, že to akosi nefunguje. Bolí nás to, že sa musíme skrývať za maskami, pretvarovať, meniť, ... stále dúfame, že ak to budeme robiť, už dostaneme to bezpodmienečné prijatie a bezpodmienečnú lásku. Lenže... to, čo dávame, sa nám vracia. Čo dostanem „späť“ ak si nedovoľujem byť sebou? Ak sám sebe dávam podmienky – ako budem dobre a ako nie. Presne to isté. Prídu „učitelia“, ktorí nám budú hovoriť „môžeš byť takto alebo takto – ale určite nie sám sebou“, dajú nám podmienky. Robia pre nás krásnu prácu... vyťahujú totiž našu nepravdu na svetlo sveta, aby nás „prezliekli“ do pravdivosti.
Ak veľmi dlhý čas počúvame o tom, že takí akí sme, nie sme „dobre“, tak žijeme v neustálom omyle - pocite vlastnej nedostatočnosti. Prečo omyl? Pretože to, čo o nás hovorili ľudia okolo nás, ICH požiadavky na nás, nemali nič spoločné s nami. Bol to ich vlastný strach, z pocitu ich vlastnej nedostatočnosti.. tiež „sa to naučili“.... a keď druhým vieme dať len to, čo máme – čo nosíme vo svojom vnútri – tak rovnako robili to najlepšie, čo vedeli, odovzdávali to najviac, čo mali. Pochopené, spracované, vyriešené... Neexistuje vinník za „náš pocit nedostatočnosti“. Neexistuje vinník za „ich pocit nedostatočnosti“. Čokoľvek sme žili, VŽDY máme priestor pochopiť to, pracovať so sebou, zmeniť čokoľvek potrebujeme... Iba my sme zodpovední za svoj život, prežívanie, spokojnosť.... Kedykoľvek si myslíme, že nie, oberáme sa o vlastnú silu.
Takže...
 Toto celé „bytie v nepravde“ v nás neustále udržiava pocity vlastnej nedostatočnosti. A keď ich máme, chceme ich nemať. Veľmi ľahko sa dá nájsť spôsob, ako si ich „zobrať“, aspoň na chvíľku. Avšak... Bolí to nás, druhých a neprináša nám to to, čo chceme – lásku a prijatie.
Napríklad nachádzame momenty, kedy si môžeme „potlapkať po pleci“, že my sme „tí lepší“.
„Pozri na ňu... aká je nedogabaná.. no ja by som sa takto nikdy neobliekla...“ (ja sa obliekam lepšie, ja som tá správna, ja som tá dobrá)
„Idem toto urobiť... (lebo nikto iný to nerobí)...“ ( potom to robím a trieskam vecami, lebo to v skutočnosti nechcem robiť, ale ak to urobím „ostatní uvidia, že JA SOM to urobil a oni nie a budem ten lepší, správnejší)
„Ohovorím jeho alebo ju..“ (hovorím to iným, lebo vtedy ten koho ohováram „vyzerá zle“ a ja vyzerám ako ten dobrý/lepší).
„Kritizujem, posudzujem a hodnotím iného...“ (čím si opäť prinášam pocit vlastnej dostatočnosti – toho, že som lepší, dobrý, správnejší).
A prečo?
Lebo VERÍM tomu, že keď by som to prestal robiť stratím (aspoň chvíľkový) pocit vlastnej dostatočnosti. Lebo som sa identifikoval s týmto „vonkajším“ obrazom toho, ako som „dostatočný“. Identifikoval som sa s maskou.
A TOTO MOŽE BYŤ ÚPLNE INAK...
Čo sa stane, ak ľudia odhalia, že nie som dokonalý? „Ach... to bude hanba, keď zistia, že mám aj ja svoje s*ačky“. Lenže kým neodhalíme SVOJE JA, dovtedy k nám budú prichádzať tí, ktorí budú milovať IBA tie masky, nie nás. Budú milovať ten obrázok dokonalosti, nie nás. Nič okrem tejto zdanlivej dokonalosti nebude prípustné. Čo sa stane, ak si VŠETCI dovolíme postaviť sa za seba, odhaliť svoje skutočné JA, bez masiek a obrázkov? V akých vzťahoch budeme žiť, ak nebudeme musieť klamať a pretvarovať sa,... teda budeme konať bez strachu, robiť to „po svojom - pravdivosť“ lebo vieme, že to neznamená, že „nie som dosť“ ? Iba to znamená, že som VERIL TOMU, že nie som dosť, ak som sám sebou. Veril som tomu preto, že tieto pocity vo mne vyvolal ďalší (ubolený) človek, ktorý nevnímal svoju hodnotu a necítil pocit „SOM DOSŤ“. Keď si uvedomíme, že všetci sme „zranené deti“, ktoré uverili príbehom o tom, KTO SME, iba preto, že sme túžili cítiť lásku, ktorú sme paradoxne strácali v momente, keď sme začali tým príbehom veriť...
A ona tu celý ten čas bola...
LÁSKA, ktorá je všetkým.
Nosíme ju pod nánosmi príbehov, ktoré si o sebe nahovárame... pod nánosmi pocitov hanby a viny, ktoré v nás vyvolávali, keď hovorili, že „nie sme dosť“ - a my potom začali sami v sebe - vyvolávať. Pod týmito nánosmi je SRDCE plné lásky, ktoré čaká, kedy bude objavené aby mohlo tú lásku rozliať do celého sveta, na každé miesto a ku každému človeku, s ktorým sa stretne..
Na moment, kedy sa prebudíme do svetla – seba - tým, že prijmeme svoju tmu.

...to, čo dokážeme urobiť pre seba, dokážeme urobiť pre všetkých...