..a čo ak s nami – konkrétne s tým, čo žijeme - nie je nič v „neporiadku“ ?
Ako by sme sa cítili, keby sme vedeli, že čokoľvek, čo teraz žijeme, NIE JE v neporiadku?
Ako to myslím?
Napríklad...
Hovorí sa, že ak nemáme vzťah – je s nami niečo v neporiadku – pretože to by ste MALI mať vzťah. Lenže... čo ak to nie je práve teraz naša túžba a my – nedočkavo vyhľadávajúc toho „pravého“ – vlastne riešime niečo, čo absolútne nemusíme. Kvôli tomu sa potom nedokážeme uvoľniť do života, pretože neustále niečo riešime. To „niečo“ čo „diktuje“ niekto iný. Takže máme pocit, že to, čo aktuálne cítime a chceme: NIE JE OK! Mohli by sme použiť rôzne príklady...
Čo ak sa práve teraz ženieme za niečím, čo ani nechceme, iba preto, že sme počuli, že „sa to musí“ či „je to in“ alebo „bez toho nie si frajer“ ?
Ako to zistiť? Čo naozaj chcem, či to čo robím je to „moje“ alebo nie... ?
Odpojiť sa „zvonku“. Z vonkajšieho sveta. Stiahnuť sa, dať si čas a priestor. Spoznať sa.
Tu sa mi to spája s témou potrieb a ich napĺňanie...
Čo je to, čo SKUTOČNE práve teraz chcem? Aká potreba sa ozýva, chce byť videná a naplnená?
Čo ak sa práve teraz hlási o slovo potreba slobody? Urobiť si to, čo práve chcem, tak, ako to ja chcem... Čo ak sa hlási o slovo potreba realizácie, ale nemusí to znamenať realizáciu vo vzťahu s partnerom? Čo ak sa hlási o slovo silná potreba pozornosti a lásky? „..a „on“ mi ju nie a nie naplniť“
Možno prichádza preto, že už potrebuje odovzdať message, že LEN MY sami si tieto (a akékoľvek iné) potreby vieme: rozpoznať a naplniť.
Ešte raz...
Iba my sami sme schopní- ROZPOZNAŤ svoje potreby a NAPLNIŤ si ich.
Čo znamená, že nikto tam vonku NEVIE, čo je pre nás to správne – toto vieme len my. Existujú však ľudia, ktorí nám pomáhajú vytiahnuť to na povrch, ak to sami nevieme vidieť.
Tu by mohlo prísť niečo ako: „jasné, všetci si teraz budeme napĺňať svoje potreby sami a zistíme, že nikoho nepotrebujeme... budeme všetci sebci... vo vzťahoch budeme len na seba pozerať...“ (usmievam sa, to je časté vnímanie)
No, hej. Zistíme, že z „najvyššieho pohľadu“ nepotrebujeme iných, pretože si svoje potreby dokážeme naplniť sami... lenže žijeme tu: a tu to je najmä o vzťahoch. Takže už to nebude o „POTREBUJEME DRUHÉHO“ lebo si nedokážem potreby naplniť... ale o: CHCEM niekoho, s kým budem zdieľať svoj život. (...vieme, že zvládneme aj sami, nepotrebujeme iného, ale chceme ...). A KEĎ CHCEME tak to znamená, že sa snažíme SPOLUTVORIŤ naplnené, zmysluplné vzťahy... a tam je miesto aj pre potreby toho druhého, nemyslíte? A s akou láskou ich napĺňame... ak vieme, že NEMUSÍME... lebo aj on si „vie sám“ ... ale CHCEME to robiť a ten druhý potom tiež CHCE, lebo vie, že nemusí ale môže, ak chce. Takže konáme z lásky... bez podmienok... prestáva to byť výmenný obchod.
A dôležité poznanie je, že keď sa naša potreba spája s nejakou inou osobou (napr. „potrebujem, aby si ma teraz objal“), IBA MY to dokážeme komunikovať „vonku“. To však neznamená, že MUSÍ byť naplnená... druhý človek má rovnako, ako my, slobodnú voľbu rozhodnúť sa, čo aktuálne chce a potrebuje. Čo urobí či neurobí... Ak sa ma to dotkne, neznamená to nič iné, len to, že verím tomu, že druhí ľudia mi MUSIA napĺňať moje potreby, pretože verím tomu, že sama to pre seba nedokážem robiť.
Ak to však pochopíme... uznáme to, že nie všetko, čo žiadame od iných MUSÍ byť naplnené. A ak to vyskúšame, ľahko zistíme, že ak odhalíme skutočnú potrebu, je dosť pravdepodobné, že si ju dokážeme naplniť sami.
Takže sa sami seba môžeme opýtať ...
Môžem si túto potrebu naplniť sám/sama? Existuje spôsob ako ju naplniť (akokoľvek) ? Je to možné? Väčšinou zistíme, že je..
... občas to aj znamená, že sa odsťahujeme, rozídeme, zmeníme prácu, miesto, pôsobenie, životný štýl...
Ak sa zmeníme (napr. na samostatnú bytosť), to čo k nám patrí, sa zmení spolu s nami. To, čo k nám nepatrí, prirodzene, po našej zmene, z nášho života odíde.
OdpovedaťPreposlať |
