Dovoľujem si žiť!

Je skutočne odvážne vidieť „nový svet“ aj keď ho iní nevidia. Je v tom určitá dávka odvahy, dívať sa optikou novátorstva. Svet, v ktorom je pravdivosť, transparentnosť, autenticita, láska, prijatie, úcta, rešpekt... áno, všetky tie superlatívny. (:             

Vidieť ho je vec jedna. Žiť v súlade s tým, vec druhá. A vôbec sa nemusíme tváriť, že to je vec niekoho „tam hore“ alebo „tam vonku“, pretože nie je. Ja už sa tak teda netvárim. Nejaký ten piatok pracujem na tom, aby som to všetko, čo som sa doposiaľ naučila aj žila. Postupne sa mi to darí uplatňovať aj do praxe a teda – žiť v súlade s tým. Už som sa naučila, že urobiť naraz sto zmien nevydrží, volím cestu postupnú – svojím tempom – vyhráva kvalita pred kvantitou. Som si tak uvedomila,... že ja so sebou budem žiť do konca života, ja sa dívam každý deň do zrkadla, nestojí to za to, že sa budem dívať do očí, ktoré síce vedia a poznajú univerzálnu pravdu, poznajú túžbu svojho srdca, ale nežijú v súlade s ňou – aj keď tvrdia, že hej. Boli časy, keď som v (seba)klame žila, niekedy nevedomky inokedy úplne vedome! Ale stali sa také veci v mojom živote, že rozbili celú tú škrupinku, do ktorej som sa roky balila a nič iné ako žiť a zdieľať pravdu nebolo možné. Prirodzene som z toho mala strach, vždy mám, keď sa jedná o pravdivosť, pretože nie každý porozumie. Lenže... po tom strachu príde taká úľava a hrdosť na to, že som to so sebou nevzdala a išla s tým vonku!  

Je to proces. Dovoľovať si byť sebou. Ale naozaj sebou. Najprv som seba potrebovala objaviť/objavovať – kto vlastne som? Kto som bez tých všetkých masiek, ktoré nosím ? A denne objavujem... nemyslím si, že „nový svet“ nezažíva pád ilúzií a sebaklamov, ťažké situácie a riešenie problémov... to by sme si zase niekam uleteli. (:        
Takže denne objavujem seba, svet a ľudskú dušu. Vďaka objavovaniu svojej duše - viac rozumiem iným. To je obrovské učenie, ktoré je čím ďalej tým hlbšie a učí má obrovskej pokore.  Jasné, že „autopilot“ (automatické reakcie) sa spustí ak ma niečo zabolí, vtedy to nevyzerá na „pokorné žieňa“ ani na „prijímajúcu“ a „podporujúcu“ . No a čo teraz? Áno môžem byť odsúdená, zkritizovaná... každý má právo na svoj úsudok a ja ho plne rešpektujem. Práca, ktorá je na mne a nie je to povinný test z matiky je:  zavnímať si seba a svoju reakciu, zachytiť, uvedomiť, pozorumieť PREČO, poučiť sa z nej a v budúcej „skúške“ to skúsiť inak... a ak si neviem pomôcť sama, poprosiť o pomoc niekoho, kto to vidí z nadhľadu. Toto je pre mňa pravdivosť. Ja sa nehrám, že som neublížila slovom, alebo konaním – ak to tak je. Ani netvrdím, že som dokonalou odborníčkou na život – keď nie som. Dokonca ani nechcem, aby mi niekto ospravedlňoval  moje bolestivé konanie voči nemu – ak nechce. Iba kráčam tou cestou... a učím sa denne ...denne o sebe nové a nové veci, ktoré mi pomáhajú viac otvárať srdce a tým všetkým, čo podstupujem – dobrovoľne – sa učím byť tou prijímajúcou, milujúcou, pokornou, autentickou, podporujúcou... LEBO CHCEM.              

A ja vidím nový svet, v ktorom veľa ľudí CHCE. Chce preto, že túžia žiť v spokojnosti a radosti. Túžia žiť v rešpekte a úcte. V prijímaní a podpore. NEMUSIA.... chcú. To je cesta osobnostného rozvoja. Táto cesta je dobrovoľná. No... niekedy nás okolnosti k tomu „prinútia“ – ale ja verím, že každá duša tu na Zemi má svoj plán, ktorý prišla naplniť, takže takéto „prinútené“ prebudenie je v pláne duše.

Tak napríklad... viete koľko energie nás stojí udržať tajomstvo? Niečo tajiť... to je toľko energie vynaloženej na to „ach, len nech na to nikto nepríde“. A keď toto pustíme... keď si dovolíme žiť v pravde, byť aj tou „nedokonalou“, byť aj tou „zlou“ v očiach niekoho... sami pred sebou i pred svetom. Máme množstvo ušetrenej životnej energie! Moje pozorovanie sveta mi prinieslo poznanie...  Každý z nás nosíme v sebe „ten“ príbeh, ktorý sme nikomu nepovedali. Každý z nás nosíme v sebe „tú“ skúsenosť, za ktorú sa trestáme výčitkami a máme pocit, že sme zlý človek. Ale to nie je pravda.. TO NIE SME MY. ANI JEDNA Z TÝCHTO SKÚSENOSTÍ NEDEFINUJE NAŠU HODNOTU. Veda dokázala, že každých 7 rokov dochádza k úplnej obnove v našich telách (ak je tu nejaký vedec a mýlim sa, dajte mi vedieť, je možné, že som si to zapamätala „inak“). To znamená, že už nie sme tým človekom, ktorým ste boli pred 7 rokmi. UŽ NIE SME TÝM ČLOVEKOM, KTORÝM SME BOLI... pretože sa neustále meníme.  Voľba AKO sa budeme meniť je na nás. Môžem sa stať „tým“, ktorý ubližuje iným a má zatvorené srdce alebo sa môžem stať tým, ktorý porozumel a otvára svoje srdce. Verte... Tí, ktorí prešli vlastným „peklom“ rozumejú bolesti iných a nesúdia, nekritizujú, nehodnotia, neodsudzujú... cítite pri nich pochopenie, prijatie, cítite, že môžete byť sám sebou a nič sa nestane. Príde len láska v rôznych podobách.

Ja rozumiem, že žiť v súlade s vnútornými túžbami je – nie vždy – prijímané. To je tá najväčšia výzva na ceste osobnostného rozvoja. Dovoliť si, aj keď by to znamenalo odmietnutie tými najbližšími. Je to voľba... zároveň je to veľká skúška, ako veľmi verím sebe, svojmu vnútornému vedeniu – svojim túžbam, snom, víziám, poslaniu... je úplne jedno, ako to nazveme. Pre mňa je to zdroj (zdrojová energia) v nás, ktorý sa chce skrz nás prejaviť a k tomu nás skrz túžby vedie.

Moje „peklo“, ktorým som prešla ma naučilo pýtať sa: Mati, čo ťa teraz v tejto chvíli urobí šťastnou?

A ja si denne dovoľujem podľa toho, čo cítim, konať (ak to nejde, dám si čas, kým to dozrie, netlačím na seba). Ak dovolím sebe – byť sebou – dovolím aj iným. V tom je ľahkosť bytia,... keď si dovoľujem skutočne žiť! To je ten nový svet, ktorý tvorím. Pre seba... a pre iných.