Kamienky v topánke...

Písmo: A- | A+


Sme SPOLUtvorcami, čo znamená, že SPOLUvytvárame aj naše vzťahy a našu realitu. Vyberáme si to, čo aktuálne s nami ladí, to, čo potrebujeme, aby sme sa mohli posúvať - rásť. Ak sa nám naša realita nepáči, ak to, čo máme okolo seba sa nám zdá "zlé", je to len výsledok toho, ako sme vnímali seba a svoje možnosti v minulosti. Také kroky sme podnikli. Takú realitu žijeme. To, čo nám naša realita hovorí je výsledkom našich podvedomých vzorcov. Môžeme to uvidieť a začať to meniť.
Ak sme obeť a máme pocit, že život sa deje nám / NIE PRE NÁS, tak sa vždy „náhodne“ objavia v našom živote situácie a ľudia, ktoré nám tento program s radosťou potvrdia. Preto ten začarovaný kruh a pocit „Prečo sa mi toto zase deje?“ Ach, aké požehnanie, že sa opakuje. A deje sa. Deje sa preto, aby bolo videné. Opakuje sa preto, aby bolo pochopené. Veď viete, v škole nás to učili. Ukáž mi, že si pochopil učivo (napíš test, odpovedaj na moje otázky) a ja ti dám pokoj. J
A život si povie: „ukáž mi, že si pochopil túto lekciu a pôjdeme ďalej“.

Ak sme obeť, tak nechceme chápať, pretože nám to z nejakého dôvodu vyhovuje. Predstavte si, že by vám z nejakého dôvodu vyhovoval kameň v topánke – teda tá bolesť z toho – napríklad by vás pre bolesť nohy nosili na rukách. Takže vy by ste vôbec nemuseli kráčať po svojich.Ak máte v topánke kamienok, čo urobíte?
 VY VIETE, že ho tam nechcete, lebo vás tlačí – prirodzene ho odtiaľ dostanete. A neriešite, ako sa tam dostal, či vám ho tam niekto úmyselne strčil, alebo ako je možné, že tam je. BERIETE TO AKO FAKT, PRIJÍMATE, ŽE TAM JE, len viete, že takto kráčať NECHCETE – takže ide vonku.
Tak prečo nedokážeme dostať zo svojho života to, čo nás tlačí, omíňa, bolí, ťaží, čo nám nevyhovuje? Lebo už by sme nemohli ukázať prstom na niekoho, na niečo, a tiež možno by sme nemali toľko výhod, poľutovania, pozornosti... „Fúú, to ako by som žil, keď už by nebol nikto a nič čo mi ubližuje, keby som ja bol zodpovedný za všetko, čo je v mojom živote?“
My dostávame kamienky do topánok a zbavujeme sa zodpovednosti za ich odstránenie, hľadáme vinníka, namiesto toho, aby sme sa vyzuli a kamienky vysypali. KTO môže zabrániť vašej bolesti z kamienka, ak nie vy? Zvyknete sa hodiť o zem, nakričať na otca, mamu, kolegu, alebo ľudí okolo a vynadať im, obviniť ich, že ten kamienok tam máte?
Si predstavte, aké by to bolo, ako by ste sa cítili, keby po vás oni kričali, že vy ste zodpovední za to, že oni majú v topánke kameň a ako im ubližuje a oni nemôžu ani chodiť. (Celkom fuška ustáť to, nie? )
Ja keď mám v topánke kameň, a nebolo to tak vždy, prijímam, že tam je, viem, že LEN JA ho môžem vybrať, lebo je v mojej topánke. Rozhodne nechcem celú cestu kráčať s bolesťou. A viem, že ostatní tiež majú sem tam svoje kamienky, ale sami si zodpovedáme za to, ako s nimi nakladáme. Takže ja robím VEDOMÝ krok k tomu, aby som ho vybrala /uvidela, čo za krásavca to je/ a zbavila sa bolesti – vyzúvam sa a sypem – púšťam ho. J

Každý si nesieme svoje kamienky. Ak ich nechceme vidieť, ak ich nechceme vybrať, tak cítime bolesť. Niekedy kričíme na toho druhého, že nám ho tam strčil a my už nedokážeme fungovať . On nechápe, lebo on má pocit, že to VY ste JEMU strčili snáď aj päť naraz a naschvál! A celá mágia spočíva v uvedomení si – KAŽDÝ SME ZODPOVEDNÍ ZA SVOJE KAMIENKY - ja viem, že ty máš svoje, ty vieš, že ja mám svoje. VIEME, ŽE ONI S NAMI UŽ PRIŠLI, viem, že ty si mi ho tam nedal, rovnako, ako ty vieš, že ja som ho tebe nedala. Ale môžeme si pomôcť rozviazať si šnúrky, aby sme si ich mohli vysypať. VIEME, ŽE KÝM ICH NEBUDEME CHCIEŤ VIDIEŤ, KÝM NÁM BOLESŤ NEBUDE VADIŤ natoľko, že začneme konať, ALEBO NÁM BOLESŤ BUDE PRINÁŠAŤ VÝHODY,DOVTEDY SA NIČ NEZMENÍ. Preto neukazujeme prstom na toho druhého, že on je zodpovedný za to, čo cítime a ako dlho to cítime, lebo vieme, že my sme sa takto kedysi rozhodli a len my to môžeme zmeniť. Len my sa môžeme rozhodnúť, chcieť sa cítiť inak.

 „Poďakuj kamienkom v tvojej topánke, že Ti pripomínajú, aký vzácny dar máš – dar cítiť. Oni od Teba aj tak nechcú, aby si si ich nechal a dookola po nich šliapal – tak ich pusti.“





Môžeme sa ešte nejaký čas tváriť, že to tak nie je, že nedokážeme nič zmeniť, že všetko je proti nám a že život a situácie sa dejú nám, nie pre nás. Že za všetko, čo cítime, zodpovedajú iní a oni rozhodujú o tom, ako náš život bude vyzerať a ako sa v ňom budeme cítiť. Ale čo potom tí, ktorí sa rozhodli na sebe pracovať, prevzali zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, dokázali rozpoznať svoje staré programy, vzorce, pracovali s nimi – prijali sa takí akí sú - zmenili svoj život k lepšiemu? žijú naplnený život v každej oblasti. Poprieme ich život a ich životné skúsenosti?

Skryť Zatvoriť reklamu