Lekcie sebalásky...

Čím viac precitám ho hĺbky poznania  „nemusím vyhovovať a plniť očakávania iných“, tým väčšiu pokoru k „svojim učiteľom“ a životu cítim.

Skutočne som zažila požehnane situácií, v ktorých som nedokázala rozpoznať toto učenie a pre získanie prijatia a lásky z vonkajšieho sveta, som dokázala urobiť čokoľvek. Tak veľmi túžiaca po láske, som bola.
Nedokázala som rozpoznať lekciu sebalásky.
Tí učitelia prichádzali a ich učenie bolo čoraz ťažšie. O to viac hnevu a frustrácie som cítila, pretože som nerozumela tomu, prečo sa to deje. Obviňovala som ich a súdila, kritizovala a snažila sa zameniť. Ach, aké úsmevné to teraz je.
Ako veľmi chceme držať kontrolu nad životom a on nám neustále pripomína, že to nie je možné. Učí nás dôvere. Dívame sa na rieku a hovoríme si, aká je krásne plynúca, neuvedomujúc si, že taký je a má byť i náš život. Máme dovoliť nekonečne prúdiacej energií pretekať našimi bunkami v dôvere k tomu, čo prináša.
Lekcie sebalásky sú ťažké. Zdá sa to, akoby tí učitelia, ktorí prichádzajú, boli proti nám. Zdá sa to. Je to ako sladký sen. My sa z plných síl snažíme vyhovieť ich požiadavkám, ktoré majú, pritom si neuvedomujeme, že nás učia vnímať seba, svoju jedinečnosť, vlastnú hodnotu a hranice. Túžime byť nimi prijatí a milovaní, tak sme schopní urobiť nemožné, aby sa tak stalo a ono sa tak nedeje. Prepadáme do zúfalstva, hnevu a zlosti. Skúšame všetko to, čo sa im páči a oni hovoria, že to nestačí. Sú zrkadlom našich najhlbších pochybností o sebe. Sú zrkadlom vlastnej nelásky k sebe a svojej celistvosti. A my to nemôžeme vidieť, kým nepríde deň, ktorý nám otvorí oči dokorán a pocítime obrovskú bolesť. Táto bolesť je však začiatkom lásky k sebe.
Lekcie sebalásky sú najzložitejšími lekciami, pretože z nás vyťahujú všetko, čo sa snažíme skryť pred svetom. Všetko to, čo sme vytesnili vo viere, že to tak bude lepšie. V domnienkach toho, že ak to takto urobíme, získame lásku. Vytiahnu najhlbší strach. Strach z vlastnej nedostatočnosti. To on bráni cítiť túto lásku. Lásku, ktorá je všetkým. Ale aj tento strach sme my. Potrebujeme sa stretnúť tvárou v tvár. Prijať sa. Potrebujeme to urobiť, aby táto lekcia mohla byť ukončená.
Môžeme prijať všetko, čo sme urobili, v snahe získať lásku, ako dar na ceste sebapoznania. Môžeme uvidieť lekcie, v ktorých sa skrývalo učenie o našej osobnej sile. Môžeme si navzájom poďakovať, pretože tieto dohody vznikli a trvali len do chvíle, kým neboli naplnené. Môžeme odpustiť sebe  i iným, pretože sme pochopili tieto lekcie. Môžeme sa uvidieť vo svojej autentickosti, pretože už nemáme, čo skrývať. Môžeme precítiť hlbokú lásku, aj keď už spolu nekráčame. Pretože na konci býva všetko v poriadku. A my to už vieme...

Neboli sme tu náhodou.
Naše cesty sa stretli, pretože mali.
Bol to plán duší.
...a na úrovni duší, je to vždy láska.