Najkrajšia fotografia. .

Keď sa narodíme, a istý čas po tom, nevnímame svet ani ľudí, ktorí sú v ňom. Rozpoznávame svoju mamu a otca ale ostatných nie. Chvíľu trvá, kým dospejeme do štádia, že vidíme, vnímame ľudí okolo nás. Bola som veľmi maličká. Ale je to prvá stopa v mojej mysli, ktorú si pamätám. Viem, že sa toho veľa dialo aj pred tým, ale môj malý mozoček nebol schopný zaznamenávať toľko vecí. Dokážem si vybaviť ten deň, ten moment šťastia, ktorý som s Tebou prežívala.


Bol obyčajný deň ako každý iný a ja som prišla na návštevu ku starým rodičom. Mala som asi tri roky. Neviem to presne. V byte bol starký aj starká a strýko Jožko. Byt bol zariadený tak normálne, ako všetky byty v tej dobe. 

,Ahoj, Martinka,“ s úsmevom ma vítal starký.

,, No poď babula, zoblečiem Ti veci,“ rozprávala mi starká. 

Očká mi žiarili radosťou. Vždy som mala rada chodenie po ,,návštevách“. Starká mi vyzliekla veci a odložila ich na taký pletený košík, ktorý bol v chodbe a v ňom dáždniky. Ten košík sa dal zavrieť. Pamätám si ho veľmi dobre, pretože aj tam som sa niekedy skrývala, aby ma hľadali. Aj keď vždy všetci vedeli kde som, robili sa a kričali moje meno akoby to nevedeli. Veď to poznáte, čo neurobíte pre detský smiech. Behala som po byte, z jednej izby do druhej, Jožko ma vozil na skateboarde, kreslila som si čmáranice na papier a hrala sa so starkým, kým starká varila obed. 
A presne tu začala moja stopa s Tebou. Vnímala som celú tvoju prítomnosť a bola som rada, že si tam a hráš sa so mnou. Najkrajší moment a zároveň prvý silný moment bol vtedy, keď si ma vyložil, prvý krát, na tú veľkú skriňu v spálni, do toho košíka, v ktorom bolo prádlo na žehlenie. Ten košík bol slabo zelený a dosť veľký na to, aby som sa doň vošla. Stál si pod tou skriňou a dvíhal ku mne ruky, pre prípad, že by som si to rozmyslela a chcela ísť dolu. Ale ja som nechcela. Sedela som v tom košíku a smiala sa tým najkrajším a najbezstarostnejším smiechom. Šepkal si mi aby som sa skryla, že zavoláš Jožka a starkú aby ma prišli hľadať. Sprisahanecky si na mňa žmurkol a ja som svoje malé telíčko schúlila do košíka. Stále som sa smiala, keď starká s Jožkom začali chodiť po byte, akože ma hľadajú. A ty si sa na mňa usmieval. Keď potom vošli do spálne a zhíkli, že už ma našli začala som pišťať od radosti. Pýtal si sa ma či sa nebojím, keď som tak vysoko a ja som ti krútila hlávkou, že nie, že takto sa mi to páči. 
Potom prišiel Jožko a odfotil nás. Ja ako sedím v koši na skrini. Ty ako sa na mňa pozeráš a usmievaš sa. Dodnes tá fotka je, existuje. Starká ju má založenú v albume. A musím povedať, že to je pre mňa najkrajšia fotka, akú s Tebou mám starký Pepo. . .