Opýtaj sa, kto ťa zachráni (? ). .

„Šepkala som mu do ucha, aby ma zachránil. On to neurobil. Rozumieš. Neurobil. . Neurobil vôbec nič. Žiadna reakcia, ktorá by predstavovala krik, smútok, obavy. Nič. Proste sa len pozrel, hlboko do mojich očí, ešte sa mu kútiky úst zdvihli do jemného úsmevu a potom sa postavil zo stoličky. Bez jediného slova odišiel. To sa dá ? Len tak odísť, keď niekoho práve žiadaš o to, aby ťa proste zachránil, dal tvojim dňom opäť význam ?“

„O to práve ide. . . Ty nemôžeš nikoho požiadať o to, aby ťa zachránil. Tvoj život patrí tebe. On musí zachrániť seba. Urobil to, čo pre neho predstavovalo bezpečie. Odišiel bez toho, aby sa stal zodpovedným za život niekoho iného. Za tvoj život. On ti tým len chcel povedať, aj keď nehovoril, že zachrániť sa musíš sama. Že život, ktorý žiješ máš pevne v rukách len ty jediná. A že k tomuto zisteniu musíš dospieť na základe svojich vlastných skúseností. Chcel ti povedať, že sa musíš pokúsiť dvíhať sa zo zeme sama, aj keď ten pád bolí. Chcel ti povedať, aby si sa naučila byť silnou, bolesť premenila na silu. On sa usmial, pretože vedel, že to všetko zvládneš, iba ti na to musí dať priestor. A v deň, keď pochopíš, že si sama so sebou, vo svojom živote, skutočne šťastná, môže sa vrátiť. Vie, že ho nebudeš viac žiadať o to, aby ťa zachránil ale budete rovnocenní vo svojom bytí. Že tvoje dni budú mať význam, bez ohľadu na to, či tam je alebo nie je. Ale rozdiel bude v tom, že aj keď budeš schopná žiť plnohodnotne sama so sebou, budeš túžiť žiť a zdieľať tú všetku radosť s ním. Proste ti podal ruku, aby ti pomohol vstať. Zvyšok si musela zvládnuť sama. A on ti veril. Iba o toto vždy ide. . . „

-