Myslim si, ze cely nas zivot je len jedna velka party, na ktoru ma pozvanku kazdy bez vynimky. A je len na nas koho si vyberieme a vykrocime vpred smerom k nemu, na chvilu zastavime aby sme sa s nim zoznamili, popripade s nim urcity cas pobudneme a ked nas omrzi tak pokracujeme dalej v ceste, k dalsim zvanym - nezvanym hostom. Ak by ste mojej predstave nerozumeli, chcem tym povedat, ze osud ako taky za nas zariadi jedine to, ze nam niekoho, doslova, podstrci pod nos a len my sme ti, ktori ked chcu tak sa chopia sance. A ak nechceme, tak len prejdeme okolo nich, s letmym usmevom, ktorym im dame najavo, ze sme ich zbadali ale nezaujali nas natolko aby sme sa pri nich pristavili.
Niektori hostia v nas zanechaju mile aj nemile spomienky. Dokazeme si vybavit ich tvar aj ked sme uz davno za nimi a prave rozvyjame debatu s niekym inym. Dokazeme sa usmievat na tych, ktori su nam uz nesympaticki pretoze ich zmohol cas, ktory na party stravili a dokazeme sa rozplakat, pre tych, ktori party museli predcasne opustit.
Ale vsetci mame jedno spolocne: chceme sa usmievat bez ohladu na to, kolko horkosladkej chuti sme uz museli vypit, kolko casu sme museli preckat kym pejde burka, ( ktora miestami pripomina tornada a my si myslime, ze nevyviazneme zivy ), kolko casu nam este ostava aby sme vycitili, ze je nacase party opustit.
Takuto party zazivame len raz. Ale moho z nas si to neuvedomuje. Mnohi ziju v minulosti a neuvedomuju si, ze im pomedzi prsty preteka pritomnost, ktoru aj tak raz budu nazyvat minulost - smutna minulost. Nehladaju riesenia pre lepsi zivot, pretoze je jednoduchsie mavnut rukou a povedat, ze sa to vyriesi samo. Nevazia si malickosti vsedneho zivota, pretoze ocakavaju velkolepe dary.
Neuzivaju si najvacsiu party svojho zivota, pretoze sa boja a, len tak, cakaju na svoju dernieru.
