Prečo majú deti problém so spracovávaním emócií?

Prečo majú deti problém so spracovávaním svojich emócií?

Lebo tento problém máme často krát  aj my, dospelí. Aj my sme vyrastali v presvedčeniach „dobré dievčatá neplačú“, „nemáš právo sa hnevať ale ešte chvíľu sa budeš a dám ti dôvod“, „prestaň plakať veď všetci sa na teba pozerajú, nikto sa s tebou nebude chcieť hrať, keď budeš urevaný“, „čo sa rozčuľuješ za takúto sprostosť“, „teraz ťa neľúbim keď si takýto  nahnevaný, uplakaný“ a pod.  Tieto presvedčenia nám hovoria, že niektoré emócie nie je dobré cítiť. Takže sa im vyhýbame alebo ich dusíme v sebe a nevyjadríme ich. Tvoríme tlakový hrniec, v ktorom sú tieto emócie ukryté. Ak nekomunikujeme a nedovolíme si cítiť, prídu momenty kedy „sa neudržíme“ a vybuchneme, v záchvate budeme ručať na tých, ktorí sú okolo nás. Ruku na srdce, kto to pozná? Že “vypustil paru“ na svoje okolie, pretože už toho bolo toľko, že sa to nedalo ustáť....  
To, čo my v sebe nedokážeme alebo nechceme uvidieť, tak dieťa s radosťou vytiahne na povrch. To, čo my odmietame, čomu sa bránime, čo nedokážeme akceptovať, dieťa bude robiť. A prečo? Aby sme mohli vidieť seba - celistvejších. Nie len dospelí ľudia okolo nás, najmä deti, nás učia bezpodmienečnému prijatiu. Ak sme to nedokázali počas života bez nich, tak s nimi to dostaneme v zrýchlenom procese.
Počas práce školskej psychologičky som sa stretávala s ťažkými emóciami, frustráciou, hnevom, vzdorom, neúctou, emočnými záchvatmi aj agresivitou. Obrovské uvedomenie: Ako môžete pomôcť dieťaťu nájsť jeho vnútorný pokoj? Tak, že vy sami ho žijete. Ak ho nežijete, ste v neustálom boji s vonkajším svetom a ľuďmi, ktorí sú v ňom. Vedzte, že boj produkuje ďalší boj.  Riešiť emóciami nabité konflikty si vyžaduje pokoj a nadhľad.       
Dôležité pri práci s emóciami, je nechať emóciu prejsť telom a nechať ju odznieť. Darmo budete rozprávať na žiaka v záchvate, on nie je schopný vás vnímať. To, čo mne v školách chýba je práca s emóciami. Žiaci sa potrebujú učiť rozpoznať a porozumieť svojim emóciám. Teda:  naučí sa rozoznať, kedy je nahnevaný,  naučí sa pochopiť, prečo sa hneval a nakoniec, prostredníctvom rôznych techník, sa môže naučiť, ako s hnevom naložiť, tak, aby nebol deštruktívny. Zásady emočnej psychológie hovoria: máme právo, prežívať to, čo prežívame. Keď nás ovládnu emócie, logika nefunguje. Emócie sú nákazlivé.
Deje sa to často, že používame rôzne neefektívne štýly výchovy. Kritizujeme, odsudzujeme, zľahčujeme, obviňujeme, a podobne. Sú tak nenápadné, že si ich často krát neuvedomíme, ale sú tu, každý deň vmiešané do každodenných situácií.

„Dieťa potrebuje cítiť, že je ľúbené, aj keď sa hnevá, je šťastné, je smutné...stále je ľúbené a my sme tu pre neho.“

Emócie, ich celé spektrum,  tu s nami budú vždy, nevymiznú. Sú ľudia, ktorí zastávajú názor, že deti by mali byť len usmievavé, len radostné (veď predsa deti majú život gombičku, oni nič nemusia riešiť). Ja to vnímam tak, že zrejme nedokážu s takýmito emóciami naložiť (oni ako dospelí), odmietajú ich vo svojom živote cítiť a prežívať, preto ich odmietajú aj u detí. Ak sme sa my, ako deti, nenaučili zvládať svoje emócie, môže to narobiť šarapatu  aj v dospelosti. Preto  potom nie sme schopní naučiť pracovať s emóciami deti. To, čo je pozitívne, je fakt, že sa to dá kedykoľvek zmeniť. Dôležité je chcieť to inak, ako doteraz a uvedomiť si situácie, ktoré prežívame.  Každý z nás má inú mieru frustračnej tolerancie, ale aj s ňou môžeme pracovať a postupne ju zvyšovať. Toto je však vedomá práca na sebe. Tu robí rozhodnutia každý sám za seba. Nie je možné niekoho prinútiť, aby to chcel inak. Jeho život a vonkajšia realita odzrkadľujú to, čo má vo vnútri. Ak sa mu jeho vonkajšia realita páči, je to tak  v poriadku. Rovnako, ako je v poriadku, keď sa mu nepáči a chce ju zmeniť.
Pri sprevádzaní emóciami je dôležité hovoriť tomu druhému: „Je v poriadku, keď toto cítiš. Si ľúbený, keď toto cítiš. Hovor, čo potrebuješ (objať, byť sám, ...). Dovoľ si to cítiť. ALE uvedom si, že TY SI TEN, ktorý s tým môže niečo urobiť. Ja ti môžem len ponúknuť moju podporu.“
 
Príklad: Dieťa plače, pretože mu niekto vzal hračku. Nie je šťastné riešenie kričať niečo v zmysle „čo reveš, veď je to len hračka, nebuď sebec, podeľ sa“. Vyčítanie, kritizovanie, lamentácia, vyhrážky,  krik nie sú vhodnými komunikačnými spôsobmi. Je dôležité udržať si pokoj, nadhľad a otvorené srdce. Tu potom môžeme jednoducho dieťa sprevádzať celou emóciou.

Opisujem dieťaťu, čo sa s ním deje (hnevá sa..). Uznávam jeho emóciu (viem, ako sa cítiš..). Hovorím, čo je príčinou tohto hnevu (niekto vzal jeho autíčko). Hovorím, čo s tým môže urobiť (môže sa rozhodnúť mu ho na chvíľku požičať, alebo si ho pekne vypýta späť). Ak sa však dieťa nachádza vo veľmi silnej emócií. Je potrebné počkať, kým odznie, pretože dieťa nie je schopné vnímať, to , čo mu hovoríte.

Ak však nedokážeme pracovať s emóciami my dospelí. Máme pocit, že všetko, čo sa v našom živote deje je vina niekoho iného a neustále kritizujeme, odsudzujeme, sme v energií boja. Tak len ťažko bude dieťa schopné emócie konštruktívne zvládať a využívať ich na svoj rast. Deti sú špongie. Nasávajú všetko, čo sa okolo nich deje.

„Deti nepotrebujú nijakú špeciálnu výchovu. Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá.“

Ak sa rozhodnete chcieť to inak, ako doteraz. Začnite sebou. Vy, dospelí. Hľadajte svoj vnútorný pokoj, svoju každodennú radosť. Dopĺňajte si svoje poháriky energiou. Pretože tá je rozhodujúca, keď pracujete s ľuďmi. Ak jej máte málo a ste vyčerpaní, nedokážete riešiť x konfliktov počas dňa. Strácate trpezlivosť aj sami so sebou. Nedokážete si nájsť čas na to, aby ste precítili svoje potreby, nie to ešte rešpektovali potreby iných. Nedokážete cítiť svoje vlastné hranice, nedovolíte si precítiť svoje vlastné emócie. Stávate sa tlakovým hrncom. Vy si dovoľte cítiť! Nie deštrukčný hnev... To už je neskoro. Začnite so sebou pracovať ešte skôr, ako ten hrniec buchne.



Ps: Ďakujem všetkým, ktorí majú otvorené srdcia a neboja sa búrať staré systémy. Ďakujem vám, že ukazujete nový smer, bezpodmienečnú lásku a prijatie a otvárate cestu pre osobný rozvoj a prácu na sebe. Som vďačná, že sa od seba navzájom môžeme učiť, ako byť lepším človekom. Lepším ako včera.