Prečo nefunguje predstava ...

Pretože to nie je pravda. 

Veď ako by aj mohlo byť všetko tak, ako pred tým, keď rodičia idú od seba? Dieťa je teda od začiatku vystavené klamu, ktorý ho má presvedčiť o tom, že to všetko bude v poriadku. Tajomstvom je, že len pravdivosť dokáže vytvoriť pocit bezpečia a istoty. Určite nie hneď – na niektoré veci potrebujeme dozrieť a vidieť ich z iného uhla, to dieťa nedokáže. To, čo mu môžeme dať my, je byť autentický a pravdivý – voči sebe, voči svetu.


Najzákladnejšia vec, ktorú by som chcela vidieť vo svete je: DOVOĽTE SI PREŽIŤ TO, ČO CÍTITE (vy dospelí). Ak hľadáte nástroj AKO čo najlepšie vychovávať svoje dieťa, nie je to nič iné, len ísť príkladom, dovoliť si prežívať celé spektrum emócií „Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá“.
Je neuveriteľný rozpor (a spôsobuje to v srdiečku dieťaťa obrovský chaos) cítiť hnev, odpor, strach (rodičov, lebo dieťa cíti), ale vidieť, že sa denne premáhajú zakryť tieto svoje pocity za úsmev.

 „Prečo maminka normálne nepovie, že už má toho plné zuby? Ja by som sa hodil o zem, keby som mal toho dosť, keby som nemohol robiť to, čo chcem. Prečo sa maminka nehodí o zem? Veď je to také jednoduché.“
 „Prečo ocko neplače, keď sa cíti smutný? ja vždy plačem, keď som smutný – ale hovoria mi, aby som neplakal. Ja im nerozumiem.“

A potom, keď už ten tlak ich telo nedokáže spracovať, vybuchnú.

„Čo som Ti povedala, že sa nemáš hrať s tou loptou, lebo niečo rozbiješ? Nikdy ma nepočúvaš, si hrozné decko.“
„A teraz plačem. Lebo sa cítim veľmi smutný. Prečo mi maminka hovorí, že som hrozné decko? Veď črepy prinášajú šťastie... Prečo to maminka teraz nevidí? Prečo maminka nevidí, že to ona je tá, ktorá sa nechce hrať, preto je smutná? Prečo ma teraz nemá rada? Aha, ale keď sa prestanem hrať aj ja, vtedy ma bude mať rada, vtedy nič nerozbijem a ona ma bude mať rada. Nerozumiem tomu, ale urobím to.“

Dieťa cíti emócie dospelých, či si to chcete priznať alebo nie. A áno, dieťa cíti aj to, keď mu niekto klame. Je jedno, aké superschopnosti v klamaní máte – DIEŤA CÍTI. Myslite na to, prosím, keď budete chcieť klamať.
ROZVÍJANIE BEZPODMIENEČNEJ LÁSKY – toto je to, čo nás deti učia. Oni to vedia. Milujú. Dokonca aj toho ocka, ktorý ich zhadzuje, aj tú maminku, ktorá na nich len kričí a neobjíma ich, milujú tiež ocka a maminku, ktorá pri nich z nejakého dôvodu nie je tak často, niekedy ľúbia tiež ockovu novú priateľku a maminkinho nového priateľa... proste bezpodmienečne ľúbia a milujú - všetko a všetkých.

„Ale prečo maminku tak hnevá, že ja ľúbim aj ockovu novú kamarátku? Veď je super, ona je moja kamarátka. Ja chcem ľúbiť obidve. Veď aj ocko ľúbi obidve. Prečo nemôžem, maminka?
A Ocko mi povedal, že mamka ma asi nemá rada, keď ma navštevuje tak málo – ja však viem, že to nie je pravda, neviem ako to viem, ale viem to. Prečo ma ocko presviedčaš o opaku, keď ja viem, že to nie je pravda? Ale možno keď budem hovoriť, že ju nemám rád, ako to hovorí ocko, tak to ocko prestane hovoriť a bude mať maminku tiež tak rád ako ja. Tak to skúsim. Ale som z toho zmätený.“

Predstavte si, ako stojíte na bojisku. Na jednej strane stojí váš ocko a jeho rodina. Na druhej vaša mamka a jej rodina. Vy ste stred. Pólka mamka, pólka ocko. Ste dokonalý, pretože ste prepojili tieto „dva svety“ a vznikla obrovská láska – VY.

„Ale prečo stojíme na bojisku? Prečo nevidia, že ja ich spájam? Že ja som ten, ktorý ich prišiel spojiť a vytvoriť obrovské dokonalé srdce ? Veľmi ma to bolí, keď ocko kričí na mamu – akoby kričal na pólku mňa. A som smutný, keď mamka hovorí, že nemá rada ocka. Akoby nemala rada pólku mňa. Bolí ma srdiečko a neviem čo mám robiť. Stojím tu v samom strede a kričím, volám o pomoc, aby ma už konečne počuli. Počuje ma niekto? Oni ma nepočujú, nevidia ma, pretože sú zaslepení bojom. Čo mám robiť? Začnem vystrájať, hodím sa o zem, budem zlý, alebo ujdem? Nepamätám si, ako presne to robia oni, ale keď nepomáha láska, možno pomôže zlosť. Dobre, skúsim to ako oni, kým to neuvidia. Ale potom keď to uvidia, už budem zase láska. Lebo aj oni budú láska. Všetci budeme láska.“

Ja to vnímam takto... 
Deti prichádzajú, aby nám odkryli všetko, čo sa snažíme skryť pred svetom. Vytiahnu to, či sa nám to páči, alebo nie. Môžeme to vnímať ako obrovské požehnanie a cestu, ako uzdraviť seba a rodovú líniu. Alebo .... 

Dobre. Ja by som si priala, aby sme to všetci vnímali ako požehnanie... :- ))))) ale...