Prípad denníčka...

Je úžasné, keď v priebehu pár minút dokážeme vidieť situáciu inak. Dívať sa z iného uhla, ktorý nám môže ponúknuť iný človek. Keď si dovolíme prijať, pochopiteľne ... : )))

Oslovila ma p. učiteľka, že by chcela so mnou prebrať prípad „problémovej“ žiačky.

„Pozrite sa, čo dnes vyviedla. Normálne si dovolila napísať si na hodine, keď sme preberali učivo tento denník.“

Bol to zošit, klasický školský, v ňom v rohu na prvej strane dnešný dátum a nižšie text. Písala o tom, ako sa teší, keď poobede pôjde za kamoškou, aká je učka krava, ako jej všetko lezie na nervy, aký je život nefér, ako sa cíti zle a nepochopená (bolo to formulované inak, toto je podstata).

„Rozumiete tomu? Veľmi sa ma dotklo, ako sa o mne vyjadrila.“

„Ona Vám ten denníček dala?“

„Nie. Ja som ho našla v lavici. Vedia, že si všetko majú zbaliť do tašky, že je piatok, že lavice majú ostať čisté.“

„Aha, a ona tam nechala tento zošit?“

„Áno, pritom vedela, že kontrolujem lavice, že v triede má zostať poriadok.“

„Takže ona vedela, že ho nájdete.“

Sekundový záblesk uvedomenia si toho, čo sa udialo.

„Myslíte, že ho tam nechala naschvál?“

„Vy by ste si nechali svoj denníček, svoje najintímnejšie spovede, v lavici? Ak by to nemal nikto vidieť.... „

„Hmm, ak by som to tam nechala, tak práve preto, aby to niekto našiel a videl.“

„Uhm. A ona to nechala vo vašej triede, lebo vy ste posledná, ktorá kontroluje lavice.“

„Ale prečo ma označila za kravu? Keď chcela aby som to našla? To nemá žiadny rešpekt...“

„A z celého textu vás najviac zaujalo toto, že vám, prepáčte, citujem, povedala, že ste krava“

„Áno, dotklo sa ma to.“

„Nadávky sa zvyknú riešiť, že?....“

Chvíľku ticha. Tie uvedomenia prichádzajú nečakane.

„O čom tam tá žiačka ešte píše?“

„Že má všetkého po krk, že sa cíti zle.“

„Ak by sme sa na to pozreli ako na odkaz, ktorý Vám chcela nechať, čo je najdôležitejšie z toho textu?“

Pani učiteľka zavrela zošiť. Ruka jej padla vedľa tela a pozrela mi do očí.

„Ona ma vlastne prosí o pomoc.“

Usmiala som sa.

„Ďakujem. Som taká rada, že som za Vami prišla. Zrazu to vidím inak. Áno, dotklo sa ma to, čo o mne napísala. Ale mohla to napísať práve preto, aby zaujala moju pozornosť ešte viac. Ale podstata je niekde úplne inde. Ďakujem. Čo mám robiť?“

„Skúste ju vidieť. S jej trápením. Môžete vyjadriť svoj pocit, ak potrebujete, ktorý ste mali pri čítaní, môžete si vytvoriť priestor, na zdieľanie. Uvidíte, či ho prijme....“

„Možno by som sa mala aj ospravedlniť, že som si dovolila to prečítať, ale keby som to nečítala, tak to neviem...“

Usmiala som sa.

Môžeme si tam dosadiť rôzne situácie....

Toľko vecí sa nás dotýka, keď ich vidíme také surové, rovno pred očami. Ale aj to, že sa nás dotýkajú, má svoje opodstatnenie. Možno inej pani učiteľky by sa nedotklo toto vyjadrenie na jej osobu, možno by sa na tom zasmiala, ale videla by v tom niečo úplne iné. Filtre – nimi sa dívame na svet, každý cez svoje zranenia, presvedčenia a skúsenosti. Ale tam pod tou surovosťou, tam v hĺbke, je vždy väčší odkaz. Môžeme ho vidieť aj nemusíme. Je to naša voľba, či si dovolíme vidieť to inak. Áno, toto dievča vyrušovalo, opakovane. Pýtalo si pozornosť? Prečo? Kto z nás vie, čo prežívala? Ako to v skutočnosti u nej doma fungovalo? Áno, áno,... vidíme vyrušujúce deti na vyučovacích hodinách. Ale kto sa díva do hĺbky? Koho to skutočne zaujíma?
Psychológ príde a vytiahne to všetko, čo tam je, pod tými pokrývkami na povrch. Vytiahnuť na povrch problémy znamená riešiť ich. Dovoľujeme si skutočne problémy riešiť? Alebo ich chceme len zamiesť pod koberec? Riešiť problém znamená: porozumieť, prijať, prepustiť – nie hľadať vinníka, na ktorého môžeme ukázať prstom a tým pádom sa to pre nás končí. Naozaj sme otvorení riešeniu problémov alebo chceme len nájsť vinníkov? Môže sa totiž stať, že stratíme masku a odkryjeme svoje autentické ja. Autentickosť = pravdivosť. Pravdivosť = aj „dobré“ aj „zlé“ v jednom celku. Sme skutočne pripravení byť autentickí?