Slová nie sú obyčajné...

Rozhodnime sa skúmať, objavovať, aby sme mali radi seba, aby sme sa prijímali, aby sme pociťovali vnútornú hodnotu. Na počiatku bolo slovo....
Môžeme posilniť svoju lásku k sebe tým, že si uvedomíme váhu našich slov. To, ako dokážu meniť naše vnútorné prežívanie. Môžeme sa naučiť komunikovať so sebou v láske.
Ocenenie vlastnej osobnosti je cestou empatie voči ostatným.

Sme tak mocní, že si svoju moc často ani neuvedomujeme. Povedzte, ktorý tvor na tejto zemi dostal dar reči a môcť rozprávať? Ak sa nad tým chvíľu zamyslíte, my sme jediné bytosti tu na zemi, ktoré sú schopné rozprávať. To je moc, ktorú my máme. Veď všetci nás žiadajú o naše hlasy. Vyjadrite svoj hlas. Dajte svoj hlas. Hovorte... my si stále neuvedomujeme, že najväčšia moc je ukrytá v našich slovách. Naše slová môžu byť liekom a mečom, čo zraňuje zároveň. Viete, sú dospelí, ktorí sú schopní nadávať deťom do hlupákov a neschopných, hovoriť im, akí sú hlúpi a bezcenní, ako sú tu navyše a nie sú dosť dobrí.  Potom sa ešte čudovať, že tým deťom sa nedarí a vlastne im potvrdzujú ich slová. Niekedy sa cítime odborníkmi na osobnosť druhého. Predpovedáme mu roky, na čo má a na čo nie, a potom, keď to tak naozaj je (lebo tomu ten druhý uveril), tak si povieme „no veď som povedal, že z neho nič nebude“. Toto musí skončiť!      
Sama som takých spoznávala a bolelo ma každé negatívne slovo, ktoré smerovali na mňa. Učila som sa a neskôr som takéto slová používala i ja. Kritizovala som a odsudzovala iných. Povyšovala sa a hovorila, akí sú menej než ja. Koľko rokov trávime na miestach, v ktorých nás učia. Trávime čas s ľuďmi, ktorých ani nepoznáme a oni formujú našu osobnosť. V partiách, kde hľadáme prijatie, stretávame počas dospievanie rôzne osobnosti. Zažívame rôzne situácie. To všetko vplýva na formovanie našej bytosti. Nemusíme si klamať,v spoločnosti sú aj ľudia, ktorí zraňujú iných – kvôli vlastnej bolesti prežívanej vo vnútri. Štúdium psychológie mi však umožnilo vidieť viac... vidieť za tieto zraňujúce slová, vidieť podstatu toho, prečo sa to deje. Vnútorná múdrosť mi dovolila nahliadnuť ešte ďalej, vidieť za oponu sna. Skúsenosti môjho života ma učili vidieť pravdu. Pravdu o mne samotnej. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som bola vzorom pre iných. Nebola. Učila som sa vnímať vlastnú hodnotu a prijímať samú seba dlhý čas. Vyjadrovať lásku k sebe a tým i k iným. Dlhý čas boli moje slová mečom, ktorý zraňoval.  Nešlo to inak. Kým nerozumieme súvislostiam, nemôžeme prestať s tou neláskou k sebe a tým s neláskou k iným. Dnes si však plne uvedomujem to, čo chcem odovzdávať ďalej. A nie všetkým sa to bude páčiť...  
Teraz to vnímam... akú máme moc. Ako dokážeme jedným slovom zraniť. Niekedy používame humor a sarkazmus, aby sme zranili druhého, zatlačili presne na tom mieste, kde máme, aby sme mu spôsobili ešte väčšiu bolesť  a tým dali sebe pocit vlastnej výnimočnosti. Kritizujeme a závidíme, prichádzajú všetky negatívne pocity, ktoré nechceme ukázať svetu, pretože by sme stratili masku dokonalosti. Vôbec si neuvedomujeme ich pravú podstatu. Informujú nás o vnútornej nerovnováhe, o tom, že po niečom túžime ale neuvedomujeme si, že len vlastným konaním to dosiahneme. Stojíme pevne v roliach obete a odsudzujeme tých, ktorí si dovolia to, čo my nie. Odvážne vyhlasujem, že toto všetko som žila. Nerozumela som svojím emóciám, skúsenostiam, zážitkom. Bála som sa stratiť masku dokonalosti, pretože by to mohlo znamenať, že nebudem milovaná. Dnes tomu rozumiem. Čelím vlastným strachom, aby som pochopila, že jediné obmedzenia, ktoré existujú sú v mojej mysli. Je úplne jedno, ako som si ich vytvorila, na základe akých slov a zážitkov boli tvorené. To, čo je dôležité vedieť je, že ich kedykoľvek môžem zmeniť – i vy. Napísala som, že vo svete sú ľudia, ktorí prežívajú bolesť. Je to skutočne tak – usudzujem z vlastných skúseností. Môžeme ju vidieť – fyzické prejavy na tele alebo môže byť „skrytá“ – psychika. Skrytá dávam do úvodzoviek, pretože tú psychickú bolesť je vidieť i počuť na slovách, ktoré denne vyslovíme. V rozhovoroch, ktoré vedieme so sebou a s inými. Je to vidieť na našich gestách, mimike, spôsobe držania tela, chôdzi, vo vyjadrovaní – všetkého čo robíme. Keď som si spätne uvedomovala, ako som sa vyjadrovala, ako konala, ako vyzeralo moje telo... pochopila som súvislosti. Ak sa skutočne zaujímame o pochopenie seba, môžeme potom pochopiť i druhých. Potrebujeme prestať hrať hry sami so sebou a dovoliť si vidieť pravdu. Iba tak rozpoznáme pravdu iného. Len tak môžeme niečo zmeniť.  
Ja som presvedčená, že všetci robíme to najlepšie, čo v danej chvíli vieme. To však neznamená, že sú ospravedlnené naše opakované nerešpektujúce prejavy voči iným. Obzvlášť ak si ich plne uvedomujeme. Ak si ich nedokážeme uvedomiť, vždy príde niekto, kto nám odzrkadlí naše správanie. A my sa na neho hneváme, a kritizujeme ho za to, aký je „zlý“ – nerozumieme, že sa stretávame sami so sebou. Verím tomu, že to, čo priťahujeme do života odzrkadľuje niektoré vlastnosti alebno názory, ktoré máme o sebe, vzťahoch a o svete. Vidieť seba vo svojej pravdivosti v nás vzbudzuje veľa pocitov viny a ja nechcem, aby sme sa z niečoho vinili. Vôbec nerozumiem, kde to zvniklo - pretože to vôbec nie je o vine. Vina je veľmi ťažká energia, ktorá neprospieva našim telám. Trestali nás, aby sme sa cítili vinne. Myslím, že by sme s tým už mali prestať. Nebolo pochopené o čom sú životné skúšky...        
Ja som prechádzala cestou, kedy som potrebovala pochopiť svoje emócie, svoje myšlienky, svoje konanie. Toto pochopenie mi prinieslo úľavu. Viete... ak pochopíme, o čo vlastne išlo, tie pocity viny sa začnú rozpúšťať, pretože zistíme, že niet vinníka a všetko bolo pretkané obrovským láskavým učením, len my sme to nemohli vidieť. Mojou skutočnou túžbou je vidieť okolo seba ľudí, ktorí milujú samých seba. Ktorí si každý deň volia vidieť krásu a dobro v sebe a tým i vo všetkom naokolo. Nehovorím o zakrývaní si očí pred realitou. To nie je to, čo myslím. Hovorím o zameriavaní pozornosti na to, čo mi pomáha rásť, nie to, čo mi pomáha umierať. Niekedy ani nemusíme fyzicky odísť a už ani nežijeme. A to sa, podľa môjho názoru, deje vtedy, ak sme sa príliš dlho zameriavali na to, čo nám ubližuje, než aby sme hľadali cestu, ako porozumieť a zamerať sa na to, čo nám pomôže rásť.   

V mojom živote mi pomohli mnohí učitelia, ktorí mi odkrývali vrstvičky seba a tým umožňovali rozumieť hlbším súvislostiam. Mnohé som sa naučila a učím denne na základe svojich vlastných skúseností. Prešla som cez to, čo zraňovalo a bolelo, a cez zraňovanie a spôsobovanie bolesti iným, aby som mohla  prinášať lásku. Skutočne je to mojím zámerom, pretože som si prešla tým, aké to je, keď mi niekto ubližoval  a aké to bolo, keď som ubližovala ja. Pochopila som, že túto cestu som potrebovala prejsť, aby som sa navrátila k svojej podstate - tou je láska.

Skutočne si môžeme každý deň zvoliť, ako bude náš život vyzerať. Všetko  sa začína myšlienkou. Naše myšlienky môžu byť plné lásky alebo plné nenávisti. Aj keď sme v živote zažili veľa bolesti, aj tak sa môžeme rozhodnúť túto bolesť prepustiť a vytvoriť vo svojom srdci a svojej mysli miesto pre lásku. Je mnoho úžasných sprievodcov, terapeutov a ľudí, ktorí sa venujú osobnostnému rozvoju. Ako deti si nemôžeme vyberať ako a čo budeme žiť – sme pod ochrannými krídlami dospelých, aspoň by to tak malo byť – že nás skutočne chránia. Ale niektorí toho nie sú schopní, pretože sami potrebujú ochrániť a cítiť bezpečie. Ak sa necítia v bezpečí a milovaní - nie je možné odovzdávať niečo, čo nemáme. Toto si mnohí neuvedomujeme, ešte red tým, ako ich začneme kritizovať. V dospelosti je to však naša zodpovednosť. Všetko, čo robíme aj nerobíme. Čo vo svojom živote máme alebo nemáme, je naša zodpovednosť a výsledok našich volieb. Môžeme sa zo dňa na deň zmeniť, ak sa tak rozhodneme.  

Skúste sa na chvíľu zamyslieť, ako sa cítite pri ľuďoch, ktorí vám neustále niečo vyčítajú, kritizujú vás, odsudzujú. A skúste si predstaviť situácie, kedy ste takto (automaticky) reagovali i vy. Chceli by ste v tom pokračovať?   

Myslím si, že mnohí sa bojíme plného uvedomenia a odhalenia toho, čo robíme, pretože to potom znamená, že nie všetko je láskyplné konanie. To potom padá maska dokonalosti a tam sa odkrýva veľká zraniteľnosť. Ja to vnímam ako odvážne a potrebné pre ďalšie generácie. Kedysi to bolo iné. Dnes vnímam, že je to otvorenejšie. Môžeme si dovoliť byť zraniteľnými, pretože už je mnoho tých, ktorí tomu rozumejú a s radosťou vám odovzdajú svoje skúsenosti, bez toho, aby sa na vás dívali "krivo". Potrebujeme si uvedomiť, že mnohému sme sa priučili, čo ani my sami nechceme, ale z nejakého dôvodu to opakujeme, je to automatická reakcia. Môžeme sa však všetkého, čo nám neprináša lásku a spokojnosť, zrieknuť. Prepustiť to. A vytvoriť si nové, prospešné – myšlienky, prežívanie i konanie.  
Skúsme si na začiatok uvedomiť, ako sa so sebou a s inými rozprávame. Keď vám niečo spadne poviete si „ach ja krava“ alebo pri dvíhaní tej veci si poviete „hmm, ako geniálne si to zodvihla, si majsterka v elegantnom dvíhaní vecí“ ?  Áno, takáto komunikácia vám bude pripadať smiešna. Ale keď sa so sebou bavíte tak, ako som uviedla v prvom prípade, potom môžete inému, komu niečo spadne povedať „ach ty si neschopný, nevidíš kam to kladieš?“ lenže ak so sebou vediete láskyplnú komunikáciu, druhému poviete „aj ty si geniálny v dvíhaní“. Vnímate ten rozdiel? Je možné sa naučiť komunikovať láskavejšie a prospešnejšie. Nie preto, že by ste teraz boli zlý človek - ale preto, že chcete pre seba to najlepšie. To potom odovzdáme i iným. Uvedomujme si, čo nám vychádza z úst, čo konzumujeme (aké prijímame slová a myšlienky). To, čo vychádza z úst má počiatok v myšlienkach. Aké sú naše myšlienky? O čom sú naše rozhovory? Sú naše slová liečivé alebo zraňujú?      

Aké semienka denne zasievame do našej záhrady? Čo budeme žať? To, čo zasejeme sú myšlienky, emócie a konanie. Aké dávame, také sa nám vracia. Ja som kedysi veľa ohovárala a kritizovala, čo myslíte, že som dostávala naspäť? Neustále ma niekto ohováral a kritizoval a ja som ešte hrala urazenú! Uvedomujme si, čo vysielame do vonkajšieho sveta. Pretože PRESNE TO sa nám vráti. Každé slovo a čin je vlastne bumerang, ktorý sme hodili. Ak nadávame druhému, kritizujeme ho, zhadzujeme, osočujeme – hodili sme bumerang.   

Môžeme sa naučiť byť liečiteľom pre seba i iných. Vytvoriť pole prijatia a lásky. Vtedy ľudia s radosťou s nami budú tráviť čas. Dokonca sa s nami budú cítiť ako v inom svete. Pretože to je iný svet! Taký, na ktorý sme sa dlho pripravovali a už sa vytvára.             

Tvorí sa v srdciach tých, ktorí pochopili, že bolesť je možné prepustiť a nahradiť ju prijatím a láskou.

Začať potrebujeme od seba - ako jednotlivca.

ps: Už ma dlho nebaví hrať sa na to, že som vždy a ku všetkým bola tá dobrá a láskavá. Nebola, nie je to pravda.. Určite som (ako my všetci) robila to najlepšie, čo som vedela – z danej úrovne - to však neznamená, že mám stáť na tom istom schodíku a opakovať to isté a potom sa len ospravedlniť. Aj ja som ubližovala slovami. Niekedy spôsobíme bolesť jediným slovom. Humor a sarkazmus „na účet druhého“ môže byť nenápadná technika ubližovania iným, aby sme sa na chvíľku cítili „na koni“ (stála som na oboch koncoch).  Keď som si pripustila svoju tmu – v ten moment som tam vrhla svetlo poznania. Začala som pracovať na tom, aby som svoju komunikáciu so sebou i s inými zmenila. Toto sú a boli najdôležitejšie momenty na mojej ceste. Uvedomiť si svoje slabé miesto a premeniť ho na silné.  Vďaka tomu môžem rásť a objavovať. A hlavne... otvárať svoje srdce.