Strach z privítania bolesti v našom živote.
Mávame ho. Uvedomili ste si ho niekedy? Mávame strach privítať bolesť vo svojom živote, pretože je nepríjemná. Mávame strach otvoriť sa vlastnej zraniteľnosti, ukázať túto zraniteľnosť svetu, pretože je to príliš osobné a môže nám byť „ublížené“. Môžeme zažiť sklamanie a to je bolesť.
Ale ako môžeme žiť úplne, naplno, ak si nedovolíme privítať bolesť vo svojom živote?
To dobré vítame s otvorenou náručou, keď však prichádza bolesť, hovoríme: “nie, teba nechcem“. Ale i ona je súčasť nás.
Cítiť bolesť znamená byť zraniteľným. Byť zraniteľným znamená cítiť aj bolesť. Ak chceme naplno žiť svoj život, potrebujeme privítať bolesť. Potrebujeme privítať a milovať aj svoju zraniteľnosť. Otvoriť svoje srdce životu. Nech prinesie čokoľvek, budeme to vítať. Budeme milovať...
Učili sme sa nevítať bolesť, zraniteľnosť. Možno preto, že nám hovorili, že to je slabošské...
Ja osobne som presvedčená o tom, že v tom je najväčšia sila. Pretože práve vtedy, keď je moje srdce otvorené životu, práve vtedy, keď si dovoľujem autenticky žiť, práve vtedy, keď si dovoľujem ukázať svetu svoju zraniteľnosť, práve vtedy, keď pripúšťam bolesť a vítam ju... práve vtedy preukazujem najväčšiu silu.
Ak sa chceme odstrihnúť od bolesti, odstrihávame sa zároveň aj od toho pekného a príjemného. Pretože každá túžba odstrihnúť niečo, zatvára naše srdce. Ak je naše srdce zatvorené, nie sme schopní vychutnať si ani to príjemné. Akoby sme sa dostali do oplošteného cítenia sveta. Potom si kladieme otázky, ako: „prečo sa neviem tešiť? Prečo necítim radosť?“ A paradoxne, aj keď sa jej snažíme vyhnúť, nakoniec cítime bolesť. Je však prezlečená za pocit prázdnoty. Nachádzame sa v “nič“, ktoré je všetkým. Pretože je bránou do sveta radosti. Ak si dovolíme privítať bolesť, naše srdce sa otvorí. Otvorí sa životu. A život... je všetko.
Forrestova mamka hovorila, že život je ako bonboniéra, nikdy nevieme, čo ochutnáme. Ochutnávka sladkého čokoládového bonbónu sa až tak nelíši od ochutnávky bonbónu slaného karamelu... Je to len skúsenosť s (inou) príchuťou. Prestaneme milovať všetky bonboniéry len preto, že sme okúsili jeden bonbón, ktorý nebol „podľa našich očakávaní“?
Tak prečo zatvárame svoje srdce, ak okúsime inú príchuť, než akú sme očakávali? Prečo vlastne chceme milovať len jednu príchuť?
....ak život ich má všetky...
Môžeme ochutnať radosť i bolesť... a naše srdce aj napriek tomu môže zostať otvorené.
Aj keď sa zo všetkých síl snažíme žiť najlepšie ako vieme, dostať to najsladšie... občas dostaneme slaný karamel. Ako skúsenosť „iného“...
Je to LEN skúsenosť.
Skúsenosti tvoria náš život.
Život sme my.
Sme.
Sladký aj slaný.
My sme život.
Sladký aj slaný.
Tak sme...
...pripravení zamilovať sa do seba?
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
