Tešila sa na tento deň. Tak veľmi…Túžila sedieť v lavici a učiť sa, túžila spoznávať kamošky a kamošov zo sudedných lavíc. Tešila sa na to, ako budú spoločne behať, smiať a radovať sa.
V nových kolektívoch však bola plachá. Najprv potrebovala všetkých spoznať. Pozorovala ako sa deti správajú, čo hovoria, ako sa cítia. Videla ich inak, ako ostatní. Oni to vycítili. Hovorili, že je čudná. Ona však túžila po priateľstve.
Zazvonilo a všetky deti sa rozbehli po triede. Tri dievčatá si niečo šepkali a pozerali na ňu. Nerozumela im. Ale chcela sa ich niečo opýtať, tak išla za nimi.
“Mohla by som sa dnes s vami hrať?”
- opýtala sa, stojac pred nimi na dlhánskej chodbe tej obrovskej školy.
Rozosmiali sa. Ukázali na ňu prstami a zakričali:
- S tebou nie.
A rozbehli sa tou dlhou chodbou na druhú stranu.
To dievčatko tam zostalo stáť samé.
Rozplakala sa. Skryla sa na vrchnom schodisku, aby nikto nevidel jej slzy, chcela byť v ich očiach silnou. V ten deň sa rozhodla, že urobí všetko preto, aby mala tieto priateľky. Aby nebola tou inou, tou čudnou. To dievčatko sa rozhodlo opustiť samú seba, aby získalo náklonnosť iných.
V ten deň totiž ešte nebola pripravená zostať tam stáť sama, s hrdosťou na svoju inakosť. Bola len dievčatkom.
Dievčatkom, ktorého jediná túžba bola niekam patriť.
