Veríš v lásku? A v akú lásku to vlastne veríš?

Všetci si myslíme, že “pravá láska“ nám je daná len tak, že sa jeden deň zobudíme a proste ju dostaneme do rúk a viac sa o ňu nemusíme starať. Ale nie je to tak celkom pravda. Tá pravá sa buduje roky. Práve to ju robí tou pravou. 
Je to každodenný boj s časom. Nikto z nás nevie, koľko ho máme, preto sa musíme sústreďovať na to podstatné, na skutočné hodnoty. Myslím si, že zo všetkého najdôležitejšia je úcta. K samým k sebe a rovnako tak k druhým. Neviem si predstaviť fungujúci vzťah, v ktorom by nebola úcta voči partnerovi – to by nebol fungujúci vzťah. Vidieť to na spôsobe akým sa s partnerom rozprávame, aké slová v komunikácií volíme, aký tón hlasu, ako sa na neho pozeráme, ako sa ho dotýkame, to isté platí aj opačne. Každý vzťah má svoju vlastnú komunikačnú sieť, má vlastný humor, vlastné ´špeciálne´ slová, zdrobneniny.
V každom prípade však platí, že už to, ako sa so svojim partnerom rozprávame, o našom vzťahu veľa napovie. Keď sa pozriem na svojho muža vidím silu, nežnosť, vášeň, lásku, iskru, pokoj, šťastie. To všetko sa zlúči v jedno a je to krásna harmónia. Každý deň sa budím s pocitom, že som tu správne. Každý jeden krát, keď sa na neho pozriem, moje oči žiaria, chemické vzorce sa spájajú a je to hmatateľné, jeho dotyk vo mne vyvoláva túžbu zažívať všetko znova a znova. Jeho magnetizmus ma priťahuje a ja si to užívam. A toto všetko, prichádza aj z druhej strany. To je skutočná láska. Keď sa v nej snúbi všetko dohromady a prináša to blažený pocit na duši. Ten pocit, že môžete byť sami sebou, nemusíte sa pretvarovať a hrať divadlo, presne tento pocit je oslobodzujúci. Ak náhodou príde problém, riešime ho spoločne, držíme jeden druhého. Navzájom sa dopĺňame, podporujeme, motivujeme . . Z jeho správania srší rešpekt, úcta, starostlivosť a skutočný záujem o mňa a môj svet, rovnako ako sa zaujímam ja o ten jeho a pristupujem k nemu s úctou. Práve to, si myslím, v dnešných vzťahoch chýba. Skutočný záujem. Preto tvrdím, že vzťah - to je beh na dlhé trate. Nikdy nemôžeme tvrdiť „ja ho už poznám, úplne ho poznám a preto sa nudím – preto hľadám rozptýlenie“. Ak toto niekto tvrdí, je evidentné, že nemá skutočný záujem a radšej – namiesto toho, aby spoznával dušu jemu blízku – odchádza hľadať novú dušu, ktorú keď kúštiček spozná, začne sa nudiť. A komukoľvek to môže znieť smiešne, pýtam sa: poznáte všetky partnerove túžby, sny, obľúbené jedlá, filmy, citáty ? Viete v čo verí a v čo dúfa? Viete o čom každodenne premýšľa, čo ho trápi, čo by chcel zmeniť alebo naopak, čo by chcel posilniť. Viete skutočne s istotou povedať, kedy je šťastný a naopak, kedy jeho duša zažíva bôľ? Viete povedať, čo cíti bez toho, aby ste sa ho na to pýtali ? Skutočne tvrdíte, že poznáte jeho dušu ?
Iba skutočný záujem, pozornosť venovaná druhej strane, vnímanie a počúvanie toho, čo sa nám partner snaží zdeliť – iba to je cesta k radosti a harmónií. Nikdy to nesmie byť jednostranný záujem. Jeden človek to sám neupádluje. Ak sa aj pokúsi, veľmi skoro sa vyčerpá a zostane stáť niekde uprostred veľkého oceánu starostí. Aj keď zažije pár zábleskov nádeje, že sa to podarí, stačí ak zmobilizuje všetky svoje sily, nepodarí sa to. Oceán je veľký a nevyspytateľný a čokoľvek sa stane, budete cítiť zodpovednosť postarať sa aj o svojho spolusediaceho, ktorý vám nepomáha, skôr naopak, svojou váhou vám ešte priťaží. Nedá sa životom preplávať s ľahkosťou, nie s niekým, kto len sedí a pozerá sa na to, ako strácate aj posledné zvyšky životnej energie. 
Stotožňujem sa s výrokom : ´V poslednej dobe je vidieť veľa vzťahov, v ktorých ľudia spolu bojujú. On neodpíše hodinu, ona dve. On s ňou nešiel na film, tak ona s ním nepôjde na túru.Po ňom idú dve cudzie ženy, tak ju musia chcieť traja iní muži, len aby ten druhý videl, akí sú inde žiadaní a vážil si, že to má doma on. Samé hry a súboje ega. Ľudia ale TOTO nie je láska. ´
Keď už neviete kam, ja hovorím: “zahoďte už konečne svoje egá, dajte sa na ten beh, pretože nikto iní za vás ten maratón neodbehne. Tak je len na vás, AKÚ a koľko energie do toho dáte. Zložte zbrane.” Len vravím . . . Ak sa každé ráno budíte zničení, ustarostení, ak vás pohlcujú pocity nerozhodnosti, ak pochybujete, či vám tá snaha skutočne za to stojí, ak zabúdate ako znie smiech a čím ďalej tým viac spoznávate slzy smútku, odíďte. Odíďte od toho života. Od toho vzťahu. Vybudujte najprv seba a potom budete schopní vybudovať si svoju pravú lásku, s človekom, ktorého duša bude rovnako uvedomelá. Vtedy ten oceán preplávate spoločne a s ľahkosťou.