Či sa nám to páči alebo nie, vojna na Ukrajine je do veľkej miery bojom o strategickú hĺbku a nárazníkovú zónu Ruska. Strategická hĺbka poukazuje na geografickú vzdialenosť medzi štátnym domnelým alebo skutočným nepriateľom (nech už sú dôvody akékoľvek) a politického, kultúrneho, ekonomického a demografického centra štátu. V prípade Ruska je týmto centrom Moskva a čiastočne aj Petrohrad. Rusko má historický strach z napadnutia jeho politického centra pretože celá jeho európska časť leží na Východoeurópskej nížine ktorá nemá žiadne prirodzené prekážky ani mohutné ťažko prekonateľné rieky čím poskytuje potenciálnemu útočníkovi ľahký prístup priamo do srdca Ruska. Len v minulom storočí to bolo dvakrát Nemecko ktoré sa usilovalo dostať do Moskvy a skoro sa mu to aj podarilo. V minulosti to bolo okrem Nemecka aj Švédsko a Poľsko. Strategická hĺbka nie je žiaden novopečený abstraktný koncept, naopak, je hnacou silou geopolitiky už od antických čias. Geografia je pre národné štáty nesmierne dôležitá a Rusko dostalo do vienka nie úplne najlepšiu geografickú polohu na základe ktorej vytvára svoju bezpečnosto-obrannú politiku. Avšak to čo je v bezprostrednom záujme krajiny A môže byť smrteľnou hrozbou pre krajinu B a naopak. Preto v medzinárodných vzťahoch platí zásada, že žiaden štát by nemal budovať svoju bezpečnosť na úkor iného štátu. Po rozpade Sovietskeho zväzu Rusko prišlo o značnú časť svojej strategickej hĺbky získanej najmä vďaka totálnemu nasadeniu v 2. svetovej vojne. Do Moskvy to od jeho potenciálneho protivníka (hraníc nie Rusku naklonenému režimu) zrazu nebolo 1600km ale necelých 500km. Rusko na svojom západnom krídle susedí s Estónskom, Lotyšskom, Bieloruskom a Ukrajinou (malá exkláva Kaliningradská oblasť je pre potreby tejto úvahy bezvýznamná). Pozrime sa na súčasné rozloženie síl v Európe. Estónsko a Lotyšsko sú pevne zakotvené v západných štruktúrach EÚ a NATO. V Bielorusku sa aj vďaka brutálnym štátnym represiám darí udržiavať Rusku naklonený režim ktorý pre tento čas udržiava Bielorusko na ruskom orbite. Na Ukrajine sa od jej nezávislosti až do roku 2014 darilo udržiavať ak nie Rusku naklonený režim, tak minimálne taký ktorý aspoň navonok otvorene nevystupoval proti nemu. Po dobre známych udalostiach v roku 2014 tz. Euromajdan sa moci chopili prozápadné sily, a Ukrajina bola bližšie k integrácii do západných štruktúr. Na samite NATO v roku 2008 v Gruzínsku bol prijatý akčný plán členstva Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii ktorý bol prijatý pod veľkým diplomatickým tlakom Spojených štátov amerických. Na samite Východného partnerstva v roku 2013 vo Vilniuse mala Ukrajina podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Dajme nateraz bokom fakt, že Ukrajina nie je inštitucionálne, právne, ekonomicky ani politicky pripravená na členstvo v Európskej únii. Trpí značným demokratickým deficitom a vykazuje problémy s kvalitou inštitúcií, teda absenciou dobre fungujúceho systému vzájomných bŕzd a protiváh. Rusko by nejako vedelo prehĺnuť a žiť s členstvom Ukrajiny v Európskej únii, avšak určite nikdy nepríjme začlenenie Ukrajiny do vojenskej aliancie so Západom. Ukrajina nikdy nemala dostať pozvánku do Severoatlantickej aliancie. Po dobre známych udalostiach v roku 2014 Rusko anektovalo Krym a podporovalo separatistické sily na Doneckej panve. Vojna na Ukrajine je do veľkej miery dôsledkom zlyhania politických elít, neschopnosti dohodnúť sa na neutrálnom štatúte Ukrajiny v záujme zachovania rovnováhy síl. Mocenská rovnováha (anglicky Balance of power) vzniká vtedy ak štáty proti sebe nevedú vojny, pretože jednotlivé vojenské aliancie alebo národné štáty majú natoľko vyrovnané sily, že prípadný konflikt by mal väčšie náklady a riziká ako očakávané prínosy z vedenia vojny (anglicky Cost-benefit analysis). Pre plastickejšie opísanie sérii zlyhaní západných politických elít vo vzťahu k rešpektovaniu územnej celistvosti a suverenite národných štátov musíme odbočiť do zdanlivo s týmto konfliktom nesúviacej krajiny ktorou je Srbsko. Keď etnicko-albánske vedenie srbskej provincie v roku 2008 jednostranne vyhlásilo nezávislosť, väčšina Západu ju okamžite uznala ako suverenný štát (celkovo tak urobila o niečo menej než polovica členských štátov OSN). Charta OSN, ktorá zaručuje suverenitu a územnú celistvosť jej členov, sa jednoducho v tomto prípade nerešpektovala. Kosovo nielenže odhalilo, že Západ si myslí, že by mal existovať jeden súbor medzinárodných pravidiel pre neho a iný súbor pre všetkých ostatných, ale viedlo to aj k poradnému stanovisku Medzinárodného súdneho dvora, ktoré oslabilo základný kameň medzinárodnej právnej architektúry – princíp územnej celistvosti. Jeho destabilizujúce účinky sa v medzinárodnom poriadku ešte len začínajú prejavovať. Západ v Srbsku pošliapal zásady ktoré teraz vyhlasuje na Ukrajine za nedotknuteľné čím Putinovi vytvoril predmostie pre vyhlasovanie bábkových ľudových republík a podporovanie separatiských nálad v dalších krajinách. Putin sa opakovane naň odvolával ako na politický a právny precedens pri uznávaní alebo anektovaní Južného Osetska, Abcházska, Krymu a teraz najnovšie aj regiónov na východe na juhu Ukrajiny. Nedôslednosť pri uznaní Kosova zbavila medzinárodné právo jeho autority a vytvorila svet v ktorom sú jednostranné vyhlásenia o zmene hraníc nie len prípustné ale aj akceptované a medzinárodne uznané. Ak chceme do sveta vrátiť stabilitu, musíme sa vrátiť k zásade územnej celistvosti. Preto nikdy nemôžeme súhlasiť s kosovskou zvrchovanosťou, ruskou anexiou Krymu a východných regiónov Ukrajiny. Územná celistvosť štátov a jednostranná nemennosť hraníc je svätá. V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa ruský prezident nechal počuť, že ak by Rusko nezaútočilo na Ukrajinu, neskôr by sa octilo v rovnakej situácii avšak v podmienkach nevyhodnejších pre Rusko (zjavne narážal na členstvo Ukrajiny v NATO). Vladimir Putin sa preto 24. februára 2022 rozhodol definitívne pochovať Minskú dohodu, znásilniť medzinárodné právo a začať z ruského pohľadu preventívnu plnohodnotnú vojnu (dilema ruskej preventívnej vojny ďaleko presahuje rámec tohto článku). Západ nikdy nemal dopustiť, aby v moskovskom Kremli čo i len pomysleli na násilnú zmenu režimu v susednej suverénnej krajine. Rusko nepochybne pošliapalo princípy medzinárodného práva a porušilo záväzky ku ktorým sa samo zaviazalo, najmä Budapeštianske memorandum v ktorom sa priamo zaviazalo rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny a jej suverenitu výmenou za odstúpenie ukrajinského jadrového poteniálu. Ukrajina sa vôbec nemala ponáhľať s odovzdaním strategických jadrových zbraní Moskve. V tejto súvislosti je mimoriadne zaujímavé nedávne vyjadrenie vtedajšieho amerického prezidenta Bill Clintona ktorý povedal, že považuje za chybu, že na Ukrajinu vtedy tlačil s odovzdaním tretieho najväčšieho jadrového arzenálu na svete Rusku. Aký je recept na zachovanie mieru na Starom kontinente? Historická skúsenosť nám ukazuje, že je ním rešpektovanie územnej celistvosti a rovnováhy síl na kontinente. Nie z naivity, slabosti alebo nebodaj z lásky k protivníkovi ale v záujme zachovania mieru. Historická skúsenosť nám ukazuje, že len pri zachovaní rovnováhy síl bude na Starom kontinente mier.
Z tohto čoraz roztrieštenejšieho a nestabilnejšieho sveta nás vytiahne nie primitívny antiamerikanizmus, presadzovanie militantného internacionalizmu ani slepá nenávisť k Rusku, ale pochopenie a rešpektovanie systému vzájomných bŕzd a protiváh v medzinárodných vzťahoch. Neustále kladenie si nepríjemných otázok, neideologické, debaty o tom, čo je v záujme Slovenskej republiky a naopak čo je pre ňu hrozbou. Nazeranie na svet optikou nie aký by mohol byť ale aký skutočne je, pretože štát ktorý sa na svet pozerá úzkym periskopom je vopred odsúdený na neúspech. Na záver som si pripravil sériu udalostí a zlyhaní pri ktorých mal Západ reagovať odlišne, môžu slúžiť pre budúce ponaučenie pri vecných úvahách o budúcom povojnovom usporiadaní európskej bezpečnostnej architektúry.
(i) Ukrajina nikdy nemala odovdzať jadrové zbrane Moskve a spoliehať sa na jeho bezpečnostné záruky (na základe historickej skúsenosti s ruskou mimoriadne agresívnou zahraničnou politikou vo vzťahu k iným štátom).
(ii) Na Ukrajine mala v záujme zachovania mieru a rovnováhy síl vzniknúť politická dohoda s jej neutrálnym štatútom a zároveň rešpektovaním jej suverenity a zvrchovanosti. Pri súčasnej geopolitickej situácii je však vznik takejto dohody prakticky vylúčený.
(iii) USA a EÚ nikdy nemali súhlasiť s kosovskou zvrchovanosťou čím vytvorili nebezpečný precedens dvojkoľajnosti medzinárodného práva a salámového ukrajovania zo suverenných štátov.
(iv) Západ mal v násobne väčšom rozsahu diplomaticky tlačiť na Rusko po anexii Krymu a ukázať, že jednostranné referendá a následná anexia sú neprípustné (Nemecko ako najväčšia ekonomika EÚ po roku 2014 naďalej spolupracovalo s Ruskom na projekte Nord stream 2).
(v) Vo Washingtone, Bruseli, Paríži, Londýne a Berlíne mala zasvietiť červená kontrolka úplne najneskôr v roku 2021, keď Vladimir Putin publikoval svoj pamflet ”On the Historical Unity of Russians and Ukrainians“ kde prakticky poprel právo Ukrajiny na sebaurčenie.
(vi) Svet sa musí vrátiť k jednotnej zásade územnej celistvosti a odsúdiť každé jednostranné vyhlásenia o zmene hraníc ako neprípustné a neakceptovateľné.
