Deň, keď sme sa vybrali do dedinky Puebla, (čo znamená asi toľko, akoby sa nejaká naša dedina volala Dedina) sa začal Monikinými slovami: "Kým ste vy spali, tetuška už stihla pozametať, ktovie či je slúžka ako v telenovele?" Cestou v metre na San Lazár a stanicu Tapo, sa dvaja dlhovlasí sympoši postavili do uličky s veľkými bongami a vyriešili úžasnú hudbu. Som len ústa otvárala. Samozrejme pozbierali drobné a ponúkli svoje napálené CD za veinte pesos. Posledný úsmev a už ich nikdy neuvidím.Ako všetkých ľudí čo ma tu rozosmiali, dojali, alebo prinútili zamyslieť sa. Mexičania čítajú viac novín ako američania. Vždy keď som videla tie slumy za mestom, plakala som. Susedia sa určite museli dohodnúť akými farbami si namaľujú domce. Všetko tu je jedna veľká harmónia. Spolu s hudbou. Stoický pokoj celý život predávať v obchodíku, rozprávať sa s priateľmi a okoloidúcimi, nestarať sa o zárobok. Určite nikto nenosí svoju školskú uniformu s väčšou hrdosťou, ako malý mexičania. Škola tu vôbec nieje samozrejmosťou. Deti sú všetky na ulici. Len veľké bilbordy pri cestách ich nemo vyzývajú "študujte!". Tu kopať kanály, zametať ulice, byť tetou na záchode, čistiť špáry v ceste, znamená mať aspoň nejakú prácu, za ktorú môžem byť vďačný. Cesta do Puebly sa vlnila cez 3000 metrové kopce, tieto hory boli nádherné, tajuplná džungľa, ale aj strašne cudzie. Nie ako moje tunák. A na pravo, na pravo bola sopka. Hej tá popo. Popocatépetl. A nad sopkou oblaky ako v Simpsonovcoch. Z dedinky bolo nakoniec mesto Dedina.
Obzeráme vlastnoručné výrobky tety indiánky
Aký môže byť krásny obyčajný obchod na staré haraburdy..
Ockovi treba pomôcť....
Základ je hrať sa. Vždy a všade. Šachy, alebo domino na chodníku. Hocičo.
viac fotok tutok:
http://picasaweb.google.co.uk/hubkydubky
