S Jankou, čo sa natiera levanduľovím olejom, s Ivicou čo má tigrovaný kabát a modrú baretku a so Zuzkou, ktorá ma vezme na kapueru, sme boli v stredu v starom divadle. Sedeli na schodoch, pili víno a pivo. Až kým nedošlo. Bola aj hudba, lebo sa našiel ten kábel. Keď vonku Lukáš fajčil, smutný chlapec sedel na obrubníku. Povedal, že keby mal foťák a bolo viac svetla, bola by to dobrá fotka. Mne sa nepáčila. Ale nemal foťák a bola tma. Na ulici zastal taxík. Vystúpil z neho pán, položil si pohár na stopke s vínom na strechu a zaplatil taxikárovi. Auto odišlo. On tam ešte strašne dlho stál, s tým pohárom v ruke a pozeral sa po strechách. Akoby všetko videl prvý raz.
Miška, páči sa ti Malý Princ? Nó, pekný je, ako muž, to hej. Ráno na Kalvárii skoro východ slnka.Zase raz bolo všetko podomnou a ja som bola nad svetom. Krása. Predstava ľudí ako sa hmýria tam dolu, sakra o chvíľu sa budem hmýriť s nimi. To celé bolo hrozné. Ale potom mi to došlo. Aj som to Miške povedala. Ja keď zídem dolu, budem mať nad sebou také čosi jasné. Ako v reklame na Granko, tie bodkované dážničky v upršaný deň. Alebo v inej, keď ich chráni Actimel. Tak ja budem mať pocit, že som mala v hlave jasno a krásne a oni tam dolu hmýriaci sa ma nemôžu zraniť. Nemôžu nič, lebo nemajú uvedomené a prežité to tam hore, na tej Kalvárii. Pre to isté chodím do hôr. Pre ten nadhľad si tam chodím. Asi tak nejak.
Keď som ráno v buse zaspávala počúvajúc Carlosa Vivesa, chcelo sa mi tancovať merenge, čo ma učil Cézar a už sa zobudiť iba v Bogoté na autobusovej stanici. Všetko sa zas vrátilo. Cítila som sa tu ako vo farebnej škatuľke, pohodenej na smetisku. Dakde v šedej špajzy, alebo studenej, vlhkej pivnici. Ešteže tí chlapci vtedy niesli ten cimbal hore schodmi, aspoň na chvíľu sa zafarbilo.Potom ešte raz keď šiel po ulici ten filmový kočík so strašne vysokými kolieskami. Vždy keď som sa Kolumbijcov spytovala que passa? zlato sa smiali.U nich sa pýtalo que passo a moja verzia im pripadala taká, no laznícka. Chápem. To ako keby som sa pýtala: co še robi?
Dneská keď sme boli liezť s Maťom, som sa pozerala po chlapcoch, čo liezli ťažké veci. Jemu sa šmyklo a ja som to neuistila. Lano mi popálilo ruky, keď som sa ho snažila zachytiť. Maťo si udrel chrbát a tiež sa spálil. Uvedomila som si, že hranica medzi niečím dôležitým a ničím je práve táto čierno-červeno krvavá čiara na mojej dlani.
