reklama

Kuba - zamlčaná história

Tento príbeh nie je z Pána prsteňov. Je to skutočný príbeh zo skutočného kontinentu, ktorý sa volá Afrika. Útočníkom bola armáda rasistickej Juhoafrickej republiky a strategická základňa a letisko, pri ktorom bol jej útok zastavený je Cuito Cuanavale v Angole. Bola jar 1988 a dobrovoľníci, ktorí porazili rasistickú armádu, prišli z Kuby.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (60)

Je tomu práve 20 rokov, čo elitné jednotky najmocnejšej a najbohatšej krajiny Afrického kontinentu vpadli na územie svojho chudobného suseda oslabeného dlhou občianskou vojnou. Ako sa útočiaca armáda blížila ku kľúčovej základni a strategickému letisku suseda, jeho lídri volali o pomoc. Na ich volanie odpovedala malá krajina na druhom konci sveta. Armáda 55 tisíc dobrovoľníkov prekročila oceán, rozdrvila inváziu a zachránila nezávislosť krajiny.

Kuba bola vojensky prítomná v Angole už mnoho rokov, ale jar 1988 bola prelomová. Na odrazenie juhoafrickej armády pri Cuito Cuanavale v marci 1988 nadviazal drvivý postup druhej kolóny kubánskych jednotiek v juhozápadnej Angole pri hraniciach s Namíbiou. Porážka rasistov v Angole zmenila mocenskú rovnováhu v regióne a prinútila vládu Južnej Afriky a Spojených štátov rokovať s Angolou a Kubou o splnení Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN c. 435 požadujúcej nezávislosť Namíbie. Jasná pozícia kubánskych vyjednávačov opierajúca sa o nadvládu kubánskych Migov nad vzdušným priestorom Angoly a severnej Namíbie a hrozbu angolsko-kubánskej invázie do Namíbie prinútila Juhoafričanov vzdať sa ďalšej okupácie Namíbie: v marci 1990, ďaleko od pozornosti väčšiny Európy pohltenej udalosťami konca roku 1989, sa Namíbia stala plne nezávislou krajinou. Necelé dva roky po Cuito Cuanavale bol z väzenia prepustený Nelson Mandela, charizmatický líder juhoafrického hnutia odporu a budúci prezident slobodnej Juhoafrickej republiky.

Význam bitky pri Cuito Cuanavale bol Pretóriou a nepriateľmi Kuby od samého začiatku spochybňovaný alebo bagatelizovaný, druhá strana ju naopak pomenovala „africký Stalingrad". Tak ako Hitler vyhlásil svoje víťazstvo pri Stalingrade, aj juhoafrickí predstavitelia poukazovali na väčšie straty Kubáncov a Angolčanov a naznačovali tým, že v bitke vlastne zvíťazili oni. Propagandistická vojna dodnes neutíchla a ako-tak objektívneho zhodnotenia sa možno dočkáme až potom, čo sa Spojené štáty zmieria s realitou nezávislej Kuby.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Nepochybné ale je, že výsledky bitky poslali šokové vlny po celom kontinente. Posledný otvorene rasistický režim na svete sa už nikdy vojensky nespamätal. "Porážka armády apartheidu bola inšpiráciou pre bojujúcich ľudí Južnej Afriky! Porážka rasistickej armády pri Cuito Cuanavale umožnila ...demokraciu v Južnej Afrike! Cuito Cuanavale bolo míľnikom v histórii za oslobodenie južnej Afriky!" Tieto slova - aj s výkričníkmi - nepochádzajú z úst nerelevantného akademika alebo kubánskeho propagandistu, ako by ste sa mohli domnievať. Ak pravdaže za niekoho takých nepovažujete Nelsona Mandelu alebo Jacoba Zumu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Angola nebola prvá africká krajina, kde sa Kuba vojensky angažovala. Už dva roky po triumfálnom vstupe revolucionárov do Havany poslala Kuba svoju prvú loď s nákladom zbraní a niekoľkými desiatkami lekárov na pomoc povstalcom bojujúcim za oslobodenie Alžírska spod francúzskej koloniálnej nadvlády. Loď sa vrátila so stovkou alžírskych sirôt a zranených obetí vojny. O dva roky neskôr Kuba vyslala na africkú pôdu svoje prvé skutočné vojenské oddiely: brigáda kubánskych obrnených transportérov (práve darovaných Kube Sovietskym zväzom na vlastnú obranu v prípade ďalšej americkej invázie po americkom fiasku v Zátoke svíň) a niekoľko stoviek kubánskych bojovníkov pomohli Alžírčanom odraziť útok marockej armády. V apríli 1965 Che Guevara so skupinou okolo 150 v boji ostrieľaných a vyzbrojených spolubojovníkov prekročil z Tanzánie jazero Tanganika a vstúpil na územie východného Konga. Nasledujúcich sedem mesiacov Kubánci pod Che Guevarovym vedením cvičili partizánske jednotky bojujúce proti režimu generála Mobuta podporovaného európskymi a juhoafrickými vládami a žoldniermi.

Príbeh kubánskych vojenských intervencií v Afrike je fascinujúci z mnohých pohľadov. Či sa nám Fidel Castro a jeho Kuba páčia alebo nie, pod Castrovým vedením sa Kuba stala zo zaostalej banánovej republiky malou superveľmocou. Vplyv tejto 11-miliónovej ostrovnej krajiny vzdialenej len niečo cez 100 kilometrov od územia USA ďaleko presahuje jej bezprostredné susedstvo. Po skoro 50 rokov je Kuba nepretržitým objektom amerického nepriateľstva: embargo (každoročne znova a znova odsudzované Valným zhromaždením OSN), teroristické útoky a atentáty inšpirované a financované vládami USA, zákaz cestovania na Kubu pre Američanov a naopak okamžité prijatie každého kubánskeho utečenca do USA ktoré nemá obdobu so žiadnou inou krajinou, skoro nepretržitá hrozba vojenskej intervencie sú len časťou dlhého zoznamu prejavov americkej nenávisti voči Castrovej Kube. A predsa: Kuba stoji nezlomená a v priebehu dlhých desaťročí bola napriek vlastnému ohrozeniu schopná projektovať svoju vojenskú silu naprieč oceánom. Kubánci dokázali niečo, o čom sa verí, že to dokážu len USA.

Ako možno vysvetliť, ze 11-milionová krajina bola schopná vyslať cez Atlantik 55 000 ozbrojencov a podporovať ich úspešné vojenské ťaženie proti najsilnejšej a najbohatšej krajine v Afrike? Len pre porovnanie: päť rokov po útoku na Iraku sa armáda USA, najväčšia vojenská mašinéria sveta, potáca na pokraji zrútenia a stojí pred svojim druhým Vietnamom. Európske mierové sily v Kongu alebo v Bosne a Hercegovine sú podstatne menšie a predsa testujú čo Európa unesie - napriek tomu, že za nimi stojí pol miliardová populácia a najbohatšia ekonomika na Zemi.

Áno - tanky, MIGy a ďalšie zbrane Kubáncom poskytol Sovietsky zväz a jeho spojenci. A áno, Juhoafrický rasistický režim zostal bez vojenskej podpory USA a Francúzska. Ale kľúčom k víťazstvu boli ľudia: ľudia pripravení bojovať a ak treba zomrieť. Odkiaľ ich Kubánci zobrali? Kritici Kuby hovoria, že kubánsky režim do Angoly svojich vojakov nahnal a prinútil ich tam bojovať. Kubánci naopak tvrdia, že všetci bojovníci vyslaní do Angoly boli výlučne dobrovoľníci. Absolvoval som svoj rok v komunistickej armáde a neverím, že by ju ktokoľvek prinútil podať akýkoľvek bojový výkon. Silne preto pochybujem, že bez vnútorného presvedčenia by Kubánci Juhoafričanov porazili.

Kuba bola schopná správať sa ako "malá superveľmoc" v Afrike pred 20 rokmi a ku podivu to isté dnes platí o jej veľmocenskom postavení v oblasti humanitárnej pomoci. Po revolúcii v roku 1959 polovica zo 6 000 kubánskych lekárov opustila krajinu - zväčša odišli do USA. O 45 rokov neskôr, v roku 2005, mala Kuba 70 000 lekárov a lekáriek a ďalších 25 000 študentov na lekárskych fakultách. 30 000 kubánskych lekárov pracuje v lekárskych misiách po celom svete. Sen Fidela Castra je, že v priebehu nasledujúcich 10 rokov bude mať Kuba 100 000 lekárov a vzdelá ďalších 100 000 lekárov pre rozvojové krajiny. Domáci cieľ zdravotného systému Kuby je jasný a zrozumiteľný: v najbližších rokoch predĺžiť očakávanú dobu života Kubáncov na 80 rokov. K tomu Kubáncom, ktorí žijú dlhšie ako Slováci a majú aj nižšiu úmrtnosť dojčiat - dnes chýba už len niečo vyše dvoch rokov. Súčasne chce Kuba poskytovať lekársku pomoc kdekoľvek na svete to bude potrebné. Kubánski oftalmológovia v chudobných krajinách Latinskej Ameriky už vrátili zrak desaťtisícom slepcov. Po tom, čo hurikán pred niekoľkými rokmi zdevastoval Guatemalu, Kuba poslala do tejto krajiny 700 lekárov, ktorí sa pridali k trom stovkám, ktoré tam už boli. Keď ničivé zemetrasenie v októbri 2005 postihlo severný Pakistan a zabilo tam 80 000 ľudí, 2 500 kubánskych lekárov bolo do konca toho istého mesiaca v Pakistane, aj napriek enormnému tlaku USA na Pakistan, aby pomoc od Kuby odmietol. Mnohí z nich zostali celých 6 mesiacov a prežili s Pakistancami v horských dedinách a mestečkách celú zimu až do príchodu jari. Väčšina patrila ku Kontingentu Henryho Reeva, vytvorenom krátko po tom, čo po hurikáne Katrina Kuba ponúkla USA 1 600 svojich lekárov na pomoc zničenému New Orleansu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S manipuláciou nášho historického a globálneho (bez)vedomia súvisí aj spôsob, ako priam boľševicky jednostranne sa u nás o Kube píše. Vždy, keď na Slovensku meditujeme nad strašnými pomermi na Kube, mali by sme sa možno najprv trochu zamyslieť nad pomermi v našej malej, skorumpovanej a do seba zahľadenej krajinky. Položiť si otázku, ako je možné, že Kubánci žijú dlhšie ako my, hrdí pestovatelia HDP a „európski tigri", že u nás zomiera v prepočte viac detí ako na Kube, že sa „barbarskí" Kubánci delia aj o to málo čo majú a pomáhajú v desiatkach najbiednejších krajín sveta, kým my, zbožná Slovač, aj s našim otcom štátom a matkou cirkvou dávame na rozvojovú pomoc hanebne málo a stačí nám, keď hrabeme pre seba a dojíme fondy EÚ. Potom by sme sa možno zatvárali do klietok v solidarite s miliónmi Afričanov, ktorí dnes vidia a žijú v slobode nie vďaka nám, ale vďaka lekárom a vojakom z Kuby. 

Juraj Mesík

Juraj Mesík

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kandidát do Európskeho parlamentu za Stranu zelených.www.volimzelenych.sk Zoznam autorových rubrík:  Zo svetaPolitikaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu