Byt tŕňom v päte miestnej Cirkvi sa nevyplácalo. Bol to sakra drahý špás. Ak ste si nedali pozor, skončili ste na hranici. Ako sa poznám, mne by sa to skôr či neskôr určite podarilo. Udavači boli na každom rohu, neoplatilo sa ani krivo pozrieť na suseda, nieto náhodou v nedeľu zaspať sv.omšu. Ktokoľvek, kto vytŕčal zo sivej obyčajnosti, bol podozrivý. Stačilo byt príliš pekný, príliš škaredý, príliš vzdelaný, príliš liberálny, príliš bohatý, vlastne príliš čokoľvek. Niekedy stačilo mrňavé nič a už ste sa ocitli na zozname čarodejníc, obcovačiek s diablom, posadnutých. Cesta späť nebola, božská spravodlivosť na zemi bola neomylná.Môj feeling mi hovorí, že by som musela mať pekelné šťastie, aby som sa dožila 25tky. Zapadnúť do ordinarity nie je ľahké. Jasné, že by som sa snažila byť žienkou domácou, ale otázne je nakoľko by mi to bolo platné. Ťažko budovaný imidž bohabojnej figúrky sa vie v nestráženej chvíli zrútiť ako domček z kariet. U inkvizítora by so mnou nebol problém. Veď dôkazy sa hľadali ľahko. Stačilo znamienko (nejaké sa vždy nájde) či nebodaj pigmentový fliačik alebo iná závažná abnormalita. Na priznanie by mi stačila chvíľa rozhovoru s pánom škripcom a jeho kolegami. Po pol hodine by som podpísala hocičo. Aj vlastný rozsudok smrti. Radšej zomrieť ako sa nechať mučiť. Ja viem, som slaboch. Niektorí dokázali odolávať aj pár týždňov. Ale napokon dostali každého, tak načo? Obvinenie, mučenie, priznanie, spoveď, možno posledná večera (ale skôr asi nie, veď načo toľké plytvanie) a nasleduje verejná reality show na námestí. Upálenie v priamom prenose sa môže začať. Škoda len, že som účinkujúca a nie divák. A možno by som mala šťastie a život by ma zavial do srdca vtedajšieho sveta. Veď všetky cesty vedú do Ríma. Mesta kardinálov, kúrie a kurtizán. Stačilo byť pekná a padnúť do oka cirkevnému hodnostárovi. Čím vyššie je v hierarchii, tým lepšie. Hm, nič moc predstava, odložiť ľudskú dôstojnosť a zapredať sa. Upáliť telo či dušu?
