Kto do teba kameňom, ty doňho holubom

Strach sa šíri. H5N1 je už aj u nás. Pre niektorých je to stále vec Číny, ďalekého východu, netýka sa nás to a iní s hrôzou tŕpnu, kedy bleskovky uverejnia prvý „ľudský“ prípad na Slovensku.Ja čakám, kedy mi ktorý dobroprajný sused zaklope na dvere s tým, že mám niečo urobiť s holubmi, čo mi hniezdia na balkóne. Sú tam už asi 5 rokov. Na parapetnú dosku im pravidelne dávam staršie pečivo, keď sú hladné jednoducho začnú pochodovať pod oknom a robiť hluk. Zvykli si. Ja som si zvykla na nich. Každú jar vidím malé holúbky. To sa len tak nepodarí. Vedľa seba žijú v mieri dva živočíšne druhy. Kŕmim ich aj túto zimu. Prečo nie? Nevidím dôvod to ukončiť ich smrťou len preto, že pár voľne žijúcich vtákov zomrelo na chrípku. Je mi jasné, že niektorý ľudia na to môžu mať iný názor. Môžu sa báť. Poďme sa dať zaočkovať proti bežnej chrípke, kúpme si vitamíny, zinok, tamiflu...Píšte o tom, dajte to do správ, nech sa peniaze sypú do vreciek farmaceutických firiem.STRACH. Hrôza z epidémie, z umierania. Môže sa to stať. A čo potom, keď sa táto choroba bude šíriť medzi ľuďmi? Potom pôjdem zastreliť suseda, lebo čo ak práve on? Rozšírenými zreničkami budem pátrať po prvých príznakoch choroby, utekať alebo útočiť. Mám na výber. Zabiješ alebo zomrieš. Pud sebazáchovy. PANIKA. Počkať. Nemalo by to byť inak? Sme ľudia alebo zvery? Cítime sa byť niečo viac. Ale možno je rozdiel len v tom, ako rafinovane svoje pudy realizujeme. Zatiaľ zomrelo iba pár labutí. Moje holuby žijú ďalej. Nemusím ich zabiť. Musím ráno vstať, ísť so psom von, do školy, nakúpiť, okúpať sa, večer si zobrať antikoncepčnú tabletku... Život ide ďalej, zatiaľ mám možnosť voľby. Zatiaľ som človekom.