Moji ochrancovia

Babka sa ma často pýta, či sa nebojím takto sama. Predsa len ľudia sú "všeliaki", ako ona hovorí. Myslím, že sa o mňa obáva viac ako je opodstatnené. A to ani nevie, že nás raz vykradli, jednoducho sme uznali za vhodné jej to nepovedať. Ešteže nechodí na internet, aby si to mohla prečítať, to by sa hnevala (tak ma prosím, neboznite:). Žiadna veľká tragédia sa vtedy nestala, až na tie vybavovačky s políciou, narýchlo zháňanie nového zámku, lebo starý zobrali na expertízu no a veci, čo si zlodej(i) nenávratne požičali. Ešteže mi nechali psa. No áno, mám psa. Ale nie strážneho. Je to taký záhradný mix veľkosti kokeršpaniela. Šteká dosť, ale len kým ma navrch. T.j. sú zatvorené dvere, je niekto pri ňom, koho pozná, veľký pes je za plotom... Vtedy je frajer. Inak sa radšej skryje. Keď sa bojí najviac, zalieza pod vaňu. A pravdupovediac, keď som zistila, že nás vykradli, viac som sa bála o neho ako o veci. Rýchlo som k nemu bežala a hladkala ho. Čičíkala. "Bubko, Bubo, si v poriadku? Nič ti neurobili?" Možno sa pýtate, načo mi je taký pes. Mám ho rada. On je už rovnoprávny člen rodiny, môj miláčik. Po tejto nepríjemnej udalosti rodinná rada rozhodla, že je potrebné niečo pre zvýšenie zabezpečenia. A tak sme si vyberali bezpečnostné dvere. Brat si nechal poradiť od kamaráta policajta. Aké dvere, aký zámok ("Dá sa otvoriť, ale trvá to pridlho a zlodejom sa s tým nechce hrať."). Rozhodnutie padlo na ADLO. Zavolali sme do firmy, vybrali presný typ, bezpečnostnú triedu, vložku, dohodli dátum montáže. Staré dvere nám pracovníci firmy vybrali aj so zárubňou a namiesto panelu nové dvere zasadili do betónu. Musím povedať, že sa cítim oveľa bezpečnejšie. Chráni ma "vankúšový" pes a bezpečnostné dvere. (Už len sa nezabuchnúť:)