Čím väčšia láska sa končí, tým viac to bolí. Krásne spoločné chvíle menia sa v spomienky a posledné bozky majú trpkú príchuť. V posteli je zrazu priveľa miesta a mňa desí prázdna náruč. Objímam vankúš a zmáčam ho slzami. Zrazu sa všetko deje akoby pomimo. Na ničom nezáleží, iba na ďalších čistých vreckovkách a umáraní sa v smútku. Znovu a znovu v mysli prežívam aj tie najmenšie okamihy spoločného žitia, hľadám, čo som pokazila. Beznádejne dúfajúc, že ak to nájdem a pochopím, bude v mojich silách zvrátiť udalosti a ty sa vrátiš späť. Objímeš ma a všetko bude ako predtým. Neberiem do úvahy klince, ktoré sme spoločne zabíjali do rakvy nášho vzťahu. Rozmýšľam, prečo ma už nemáš rád. Hľadám chyby v sebe. Keby som bola iná - milšia, krajšia, vášnivejšia, pokojnejšia... Chudšie stehná, väčšie prsia, dlhšie vlasy... Alebo je v tom iná? Vyškriabem jej oči! Žiarlivosť, zlosť a zdanlivo nikde nekončiaci smútok. Čítam si staré maily a smsky od teba, plačem pri našom songu. Po stoprvýkrát ti volám a vzápätí zložím, len aby som počula tvoj hlas. Uzatváram sa pred svetom, chcem byt sama so svojim žiaľom. Všetko je zrazu čierne, všetko chutí po slzách. Všade ťa vidím. Nezaujíma ma, čo bude na obed, čo píšu v novinách, jediné, čo mi pulzuje hlavou je otázka: Prečo? Snívam o skvelých návratoch a našej láske. Láska sa končí, moje srdce krváca a život ide bezohľadne ďalej. K napísaniu tohto článku ma motivovala veľká kríza vo vzťahu môjho kamaráta, pre ktorú jeho život stráca zmysel. Kiež by sa to zmenilo, ale kde nie je vôľa, tam nie je cesta. Čo takto problémy riešiť a nezatvárať pred nimi oči? Nie je to nič príjemné, ale patrí to k životu. Mlčanie zoberie so sebou aj toho druhého a jediné, čo ostane je veľké prázdno a dve zlomené srdcia.
