Dnes ráno som sa zobudila a zistila som, že stádo slonov sa rozhodlo urobiť si v mojej hlave techno party. Asi som v noci nedopatrením zhltla ježka, celé hrdlo mám doškriabané. Dúfam, že mám dosť veľkú zásobu hygienických vreckoviek, lebo do obchodu netúžim ísť. Vonku je hnusne sychravo, slniečko ani nevykukne spoza mrakov. Psa asi len vypustím za dvere a vrátim sa po neho o 10 minút. Ešteže je to starý veterán a v prípade potreby sa vie venčiť aj sám. Hrklo mi v mojej rozvrešťanej hlave, že by som si mala zmerať teplotu. Nasleduje Sherlockovské pátranie, hľadá sa teplomer. Prvý tip znie skrinka v obývačke, kde máme nejaké obväzy a staršie, nepoužívané lieky. Hm, tri pivové fľaše, dezinfekčný sprej, to asi nebude ono. Prehrabujem sa ako cigáň v bedni, až na to, že ja sa hrabem v čistej škatuli. Ale tiež neviem, čo nájdem, ale dúfam, že poklad menom teplomer. A paralen by tiež bodol. Vidím ho, mám ho, jupííííííí. Smola, predčasná radosť, pokazený. Hľadám ďalej. Začínam byť mierne nervózna. V mojej momentálne zabrzdenej hlave sa rozsvieti žiarovka, lepšie povedané žiarovčička. Spomenula som si, že nedávno som si merala teplotu, keď mi bola strašná kosa. Vtedy som mala iba 36ºC. (Neviete, či je to normálne? Mávam takúto nízku teplotu dosť často.) Ale späť k veci. Obývačkou sa vznáša lesná víla, rozumej ja v pyžame s rozpustenými neučesanými vlasmi bežím a pritom preskakujem psa. Orlím zrakom zahmleným rannými kaprami a šiestym zmyslom oťapeným chorobou sa snažím odhaliť, kde sa tá teplomerová potvora skryla. Na poličke pri posteli nie je. Žeby som mala doma škriatka, ktorý mi skrýva veci, kradne stále po jednej ponožke z páru a vypisuje mi perá (všetky mi vydržia podozrivo krátko)? "Teplomér, teploméééér, kde si?" Kričím akoby som čakala, že mi odpovie: "Tu som Saška, tu, čo ma nevidíš?" Napadá ma, že to mám za trest, lebo som včera večer vandalizovala a natrhala som si orgován zo záhradky pre blokom. Ja viem, že sa to nemá, ale keď on je taký krásny a prevonia celú izbu. Čo mi momentálne s mojim zapchaným nosom bude prd platné. Hľadanie naberá grády, začínajú ma napadať nezmyselné konšpirácie typu, že teplomer zjedol pes, ukradli mi ho (najlepšie ufóni)... Mám ho! Hurá. Taký socialistický, klasický, ktorý meria teplotu asi 5 minút. Beťár jeden, schoval sa pod posteľ. Teda, ak by som sa na to pozrela so zdravým rozumom, tak tam jednoducho spadol z poličky. Nastáva chvíľa pravdy. Striasam ho. Meriam. Idem si obliecť teplú mikinu. Čakám na ortieľ. Cítim sa ako vyžmýkaný citrón. Varím si čaj. Dopujem sa C vitamínom. 37,5ºC, mohlo to byť aj horšie. Veď horšie sa aj cítim. Asi ma dobehla chrípka. Ešteže som vo víre hľadania teplomera narazila na Coldrex. Idem pustiť psa vonku a zapadnem späť do postele. Keby aspoň tie slony v mojej hlave tak nedupali. Nech už sa poopíjajú a idú domov.
