Dvere jeho bytu sa roztvorili za jemného škrípania naolejovaných pántov. Vošiel dnu, nacvičeným pohybom hodil na stôl kľúče a otvoril si malinovku. Chvíľu zostal nehybne stáť nad bublinkajúcim nápojom opretý o kuchynskú linku. Nikde ani hláska, bol pokoj. Býval v kľudnej časti mesta, dalo by sa povedať, že v jeho byte vládlo hrobové ticho. Zabudol si aj odpiť. Len stál a počúval, nevedel, čo ďalej. Čo bude ďalej. Jeho práca skončila a on spočinul pred televízorom. Obrazy sa mu mihali pred očami v nadväznosti na dej, ktorý mu bol vonkoncom ukradnutý. Zaspal.
Vietor rozfúkal farby dúhy. Mohol ich vidieť ako poletujú okolo neho, cítiť ako sa mu predierajú cez kožu do tela. Modrá do svalov, zelená do mozgu, červená do dlaní, fialová do srdca. Naplnila ho sladkastým jedom. Chutil neskutočne, opájal sa ním, odmietol sa ho vzdať.
Zbadal ju pred sebou, úplne reálnu, úplne živú. Usmiala sa. Pôvod tej chuti, pôvod toho jedu. Oduševnene zdvihol ruku. Dotkol sa jej naružovkastelých pier. Pocítil ich teplo, ich jemnosť, ich žiadostivosť. Avšak pocítil aj niečo iné. Uvedomil si, že sníva. Obzrel sa po okolí. Všade vládlo prázdno. Biele prázdno. Pred ním bola len ona. Tak, ako si ju pamätal. Tak, ako ju miloval. Nechápavo naň pozrela. Vtedy sa zbavil pochybností, zbavil sa všetkého. S rukou jej prešiel od tváre k zátylku. Nežne si posunul jej krásnu hebkú šiju. Druhá ruka zablúdila na chrbát. Objal ju. Stisol ju pevno, ako vždy túžil. V kútiku oka mu navreli prvé slzy. V ten moment sa odtiahol. Jeho pohľad nabral sebavedomie. Naklonil sa, priblížil svoje ústa k jej a belosť sa rozplynula.
V tom momente sa prebral. Na jeho tvár dopadalo svetlo bieleho šumu televízora. Mimo bytu panovala tma. Limonáda z prevráteného pohára v jeho ruke sa už dávno vpila do koberca. Nevšímavo položil pohár na nočný stolík a odišiel si do kúpeľne utrieť tvár mokrú od podvedomého plaču. Nevedel na ňu zabudnúť. Nemohol tušiť, že to nedokáže. Len stále dookola sníval svoj sen. Odobral sa späť, spať. Júl 2008
