Na okraji parku pokrytého opadaním lístím sedí starý slepec. Nervózne prechytáva paličku z ruky do ruky, zadiera nechty do jej starých škrabancov. Vetchá lavička pod ním ticho vŕzga, tento zvuk sprevádza len tiché šumenie holých konárov. Slepo hľadí pred seba, jeho mĺkve oči však nevidím kvôli čiernym okuliarom. Park je ľudoprázdny, hlboká jeseň z neho vyhnala všetkých ľudí. Starec v tmavom kabáte len sedí, od nervozity si dreveného pomocníka vyložil na nohy. Ohmatáva čiernu, upravenú rúčku, mapuje ju prstami ako to robil už sto ráz. Prechádzam okolo neho náhodou, pochybujem, že si všimol moju prítomnosť. Potichu a ladne sa moja drobná postava nesie čiernou asfaltovou cestou. Neruším nervózneho slepca v jeho monotónnej činnosti. Šuchot lístia pod mojimi nohami splýva s okolitými zvukmi. Šliapem po mŕtvych svedkoch leta a dostávam sa hlbšie a hlbšie dovnútra veľkého parku.
Slepec sa mi stratil z dohľadu, predo mnou sa črtajú len prázdne lavičky. Aleje stromov sa nado mnou nachyľujú. Nechcú sa ma zmocniť, len srdečne vítajú nového hosťa vo svojej osamelosti. Je mi ich ľúto. Nesiem sa cestou a každého člena aleje nechávam za sebou. Snívajú o tom, aké to je, chodiť voľne?
Uprostred pomyselného lesa je malý čistý priestor, lavičiek usporiadaných do neveľkého kruhu. Spoločenstvo druidov sa dávno rozpadlo, len niekoľko drevených dosiek pribitých na kovových rámoch zíva do prázdna. Jedna z lavíc však nesie spoločnosť, tichým vŕzganím sa teší z jeho prítomnosti. Chlapec, s hlavou sklonenou a založenými rukami, uprene hľadí do udupanej zeme. Hľadím naň, on ale vôbec netuší o mojom bytí. Dokráčam až celkom k nemu, pohladím ho po ramene a sadnem si na druhú stranu lavičky. Jemným zvukom sa poteší ďalšej návšteve.
„Neprišla?“ spýtam sa narovinu.
„Čo?“ vyjachtá, „Ale, prepáčte, nevšimol som si vás.“
Môžeme byť v rovnakom veku, trochu ma urazilo, že mi vyká.
„Čo tak si potykať? Takže, neprišla?“
„Oh, prepáč. Ženy sa mi nezvyknú len tak prihovárať,“ vysvetlí a zadíva sa naspäť do svojho pohľadom vyhĺbeného bodu.
„Neodpovedal si mi,“ letmo sa usmejem, dúfajúc, že mu tým dodám odvahy.
„Hej, uhádla si,“ začne znova, pričom nezachytil môj úprimný úsmev,“ neprišla. I keď... keby len to. Už asi ani nepríde.“
„Ako si môžeš byť istý?“
„Pozri sa na mňa,“ obráti svoj pohľad naproti môjmu,“ Sedím tu zronený, myslíš, že príde?“
„Skús si položiť opačnú otázku,“ nabádam ho trochu vážnejšou tvárou,“ Prečo by mala prísť?“
„No... myslel som si, že dôvod je prostý, bol úplne jasný. Ja..., no... jednoducho ju ľúbim, nestačí to?“
„Čo je ľúbiť?“ spýtam sa zaujato.
„Prosím?! Ako ti to vysvetliť? Ty si to naozaj nikdy necítila?“
Zahľadím sa mu do očí a rázne pokývam hlavou: „Nie, nikdy.“
„To je smutné...“
„Prečo?“ dodám k jeho odpovedi a jemne nakloním hlavu na stranu.
„Podľa mňa by to mal aspoň raz človek pocítiť. Ale takú ozajstnú lásku, vieš, nie ako pomätenie, opantanie, čo na teba doľahne, keď sa na teba otočí pekná žena a usmeje sa, nie. Niečo silnejšie, väčšie, niečo... Pozeráš na mňa dosť nechápavo.“
Pristihla som sa ako pozorujem jeho rozjasnené oči. Ako sa do nich vlieva iskra, ktorá predtým bola vyhasnutá, ako zapálene hovorí o veci, ktorú by som chcela razom pocítiť.
„Skús mi to popísať, aké to je?“ usmiala som sa znova.
„Popísať. No... to sa asi nedá. Každý to cíti inak. A niekto ako ty, vôbec. A odkiaľ si vlastne?“
„Teraz som z parku,“ zahlásila som,“ No tak nedaj sa prosiť, prezraď mi to. Asi budeš zbehlý, keď dokážeš tak zanietene rozprávať.“
„Zbehlý,“ zopakoval po mne. Nemám to rada, ale tento chalan...,“ ty asi fakt nie si odtiaľto. Nie, zbehlý nie som. Práveže si myslím, že som pekne tupý. Že už tak vlastne nikto nerozmýšľa.“
„To je smutné,“ povedala som a obrátila svoje telo dovnútra malého prázdneho kruhu. Dlane som si založila do lona a zovrela ich v päsť.
Láska, pekné slovo. Počula som o ňom. Je vskutku pekné. Prečo tu potom sedí? A ja? Prečo ja?
Šum vetra zmohutnel, zakolísal čiernymi oholenými stromami a rozvíril ich nedávne ozdoby. Dlhé mäkké lúče svetla sa už nedrali pomedzi ich koruny. Stmievalo sa.
„Mal by som ísť,“ povedal milo, ako keby súcitil so zmätkom, ktorý vo mne vyvolal.
„Nechoď. Zostaň so mnou,“ prosím úpenlivo.
„Ale ja musím... Veď aj ty máš domov, nie?“
„Hej...“ vyšlo zo mňa potichu.
„No ak chceš, môžeš ísť so mnou. Ukážem ti cestu.“
„Naozaj?“ vyhŕkla som,“ ale, nie... ja tu zostanem. Mala by som.“
„Prídu po teba?“
Jeho vľúdne oči ma prebodli. Skrz na skrz, krvácam.
„Áno, prídu po mňa...“
„Dobre, nerád by som ťa tu nechal len tak, samu. Ktovie, čo tu číha,“ žmurkol mi na odpoveď,“ Chvíľku s tebou ešte počkám.“
Sadol si vedľa mňa. Nikto nebol ku mne taký starostlivý, nikto ma takto...
„Choď preč. Nemusíš tu byť, ani ma nepoznáš.“
„Máš pravdu. Nemôžem ťa tu ale len tak nechať, to dá zmysel, nie?“
„Nie. Nedá, choď už,“ vyháňam ho, nech mi to nepripomína. Stále a stále, len tým, že je tu.
„Čo sa... Dobre. Ako si želáš.“
Zaprel sa do nôh a vzpriamil. Lavička bolestne oželela stratu spoločníka. Vypadlo z nej pár spráchnivelých pilín.
„Naozaj nechceš...?“
„Nie. Už som povedala. Choď.“
„V poriadku... Tešilo ma.“
Na rozlúčku zakýval ľavou rukou, otočil sa a zmizol v pološere stromov.
Moja zaklonená hlava treští. Lavička podo mnou neškrípe, šum lístia ustal.
Ako mohol?, spýtam sa samej v duchu. Uvedomím si, že som sama. Absolútne. Ani slepý starec na mňa nedovidí.
Pomaly sa predkloním, položím si lakte na kolená. Obe ruky spletiem dokopy a zahľadím sa do zeme. Tej tvrdej udupanej zeme. Do malej vyhĺbenej jamky.
A zo stromu padol prvý zelený list...
