Hrali sa modrá a červená ponožka pod perinou. Jedna bola moja, a tá druhá patrila tebe. Susedia boli v práci a všade sa rozliehal tvoj rozkošný chichot. Mohli sme hrať všetky posteľné hry, čo nám napadli. Ale mne sa chcelo počúvať tvoj smiech, a jednoducho len tak sa blázniť. Vždy som mal rád tie spoločné okamihy, predtým ako si odišla. Nie preto, že boli posledné. Ale preto, že som veril vo vlastnú teóriu najkrajších posledných zážitkov, hoci tie vždy zbehnú neskutočne rýchlo. Preto som sa ich snažil vychutnať a vyťažiť z nich najviac momentiek pre svoju pamäť. Občas i ľutujem, že som si robil zábery len pre ňu, lebo hlava nie je veľmi spoľahlivá, a čas nie je jej kamarát. Vždy som zosmutnel, keď si si uvedomila, že aj hodiny na tomto svete existujú, a začala si sa nimi riadiť. No na druhej strane ma zas bavilo pozorovať, ako zvádzaš boj s chaosom a panikou, keď si pobehovala po izbách, balila posledné čačky a hádzala na seba šatstvo v zúfalstve, že nestíhaš. Ja som samozrejme vedel, že vďaka hodinám, na ktorých už dobré dva roky plynul letný čas, stíhaš všetko s prehľadom.
A keby som mohol, nikdy by som nezabudol na tvoj výraz, vtedy raz, keď som vyšiel s pravdou von. Chvíľu si sa hnevala. To si vedela skvele, iba chvíľu sa hnevať. Závidím ti to ešte aj teraz.
Že láska nezávidí? Nie, to iba ja. Závidel som času, že s tebou môže byť neustále, navždy, bez výnimky a bez prestávky. Ja viem, bol som zamilovaný blázon. Každému sa to minimálne raz stane. Ale tým sa neospravedlňujem. Chcel som ho vysánkovať a nehanbím sa zato. Hoci viem, že to na mňa ukazuje prstom, že som ešte väčší blázon.
Chcel som ťa ukradnúť času!
Hééééj, halóóó, vy tam dole! Ukradnite času všetko, čo sa dá. Nedovoľte, aby to on urobil skôr. Iba toľko vám môžem povedať na svoju obhajobu.
A vtedy, vtedy si sa pozrela na mňa, a ja som už vtedy vedel, že sa nebudeš dlho hnevať. Keď si sa doLORÉALovala, doASTORovala a neviem, čo všetko ešte, a obliekla si sa do voňavých kvapôčok ženskosti, vrátila si sa ku mne a červenej ponožke. Na tie chvíle sa pamätám najlepšie, aj keď sa od seba veľmi nelíšili.
Opäť sa hrali červená a modrá ponožka pod perinou. A nebola im zima.
No čas dobiedzal, mädlil si ruky, nemusel však závidieť. Vedel, že jeho naplnenie sa blíži.
Ja ležiac na posteli, opak gentlemana, očami som ťa odprevádzal. Keď si si obúvala topánky a do kabelky hádzala posledné drobnosti, spýtal som sa ťa, pamätáš ešte čo? Ty odbila si moju starosť mávnutím slov, že lietanie je bezpečné. Ja, blázon, veril som ti, veď máš to z prvej ruky. No aj tak som sa vždy o teba bál. Veď lietať hore-dolu je ako žonglovať s ohňom. Len čakáš, že sa to stane, lebo príliš dráždiš osud.
Tak povedz, osud, prečo sa to stalo práve mne?
Som odsúdený, tu hore, večne v modrom byť.
A čas, ten nesmrteľný bastard, vyhral nasadiac nám červenú, a má ťa navždy pre seba.
