Dnes by sa jej ale hádam aj nejaká tá nepozornosť prepiekla. Dnes na ňu mala obzvlášť nárok. No výnimočne nechcela na nič myslieť. Iba šuchotala nohami, v dlhej úzkej sukni sa pomaly ponáhľajúc tam, na to miesto. Vedela, že ak bude čo i len chvíľu meškať, bude príliš zbytočne a príliš náročky po všetkom. Už len dva bloky, v duchu sa zaradovala, no pri pohľade na ten nemožný kus látky, do ktorého dnes dobrovoľne uvrhla svoje nohy, sama sebe vynadala.
Keď to kvôli tebe nestihnem, sukňa, tak si ma neželaj. Rozpáram ťa na tri časti a spravím z teba obliečky na vankúše, hovorila si v duchu, kým šuchotala po chodníku ako auto, čo umýva cesty veľkými rotačnými metlami. Už zahla za roh, už prešuchtala okolo pekárne s vôňou čerstvých praclíkov, aj okolo železiarstva, pred ktorým postávali chlapi a slizko civeli na jej zadok. Cítila ich pohľady a mastné sliny na svojom pozadí aj o niekoľko metrov, až kým neminula vysokú Ryšaňu, ktorej výstrih ju „zachránil". A tak sa náhlila nerušene ďalej. Minula deti, hrajúce sa na chodníku so šteniatkom, obišla aj starkého o paličke, ktorý zaberal pol chodníka. Mala sto chutí niečo s tou prekážkou na svojom tele urobiť, no pár metrov pred cieľom sa ju zneškodniť neoplatilo. Navyše, bola predsa materialistka.
Konečne. Dotackala sa pred výklad malého obchodu so starožitnosťami. Vďačne sa usmiala, keď vo výklade nič nechýbalo a s potešením vošla dnu.
A tu sa jej zrazu naskytol pohľad, ktorý ju obral o pozitívny výraz tváre. Zočila predavača, ako v tom krátkom momente, keď stískala kľučku na dverách obchodu, on vybral z výkladu to, pre čo tak urputne zvádzala boj s ulicami a sukňou.
„Nie!" zvolala, keď sa predavač priblížil k naparfumovanej dáme, stojacej pri pulte. Obaja sa zahľadeli na postavu, čo vydala ten srdcervúci výkrik.
„Prosím? Želáte niečo?" opýtal sa zdvorilo starý čínsky predavač.
„Ja...ja som prišla. Som tu včas. Sľúbili ste mi predsa, že počkáte do druhej," habkala zo seba slová, ktoré jej prišli na jazyk.
„Ááá, áno. To vy, slečna. Mňa mrzieť, tu pani chce vidieť. Ja ukázať. Prosím slečna, nehnevať," hovoril starý Číňan.
Naparfumovaná pani sa pohľadom vrátila k predmetu, ktorý jej predavač ponúkol.
„Ale ja som ho chcela kúpiť prvá," nedala sa odbiť pretekárka v sukni, „ja ho musím kúpiť!"
„Prosím, pani pozrieť, pani povedať čo ako. Mne jedno. Hlavné zaplatiť," povedal predavač a nielen jeho oči teraz spočinuli na parfumovej lady.
Tá si dôkladne obhliadla hrubé sklo, poťažkala pohár i fľašu, a povedala:
„Ja si to vezmem."
„Nie! Nerobte to, prosím. Pre mňa to má oveľa väčšiu cenu. Vy si predsa môžete vybrať hocičo iné," prosíkala žena v sukni pristúpiac k Parfumovanej.
„To si môžete aj vy," odvrkla jej tá.
„Nemôžem. Je to pre moju mamu. A ona mi povedala, že chce vyslovene túto sadu," objasňovala žena v sukni, hodiac prosebné očko aj na predavača, aby jej pomohol.
„Pani, poďte...tu niečo podobné. Poďte, ja ukázať..." pochopil starý Číňan a odviedol Parfumovanú voľky-nevoľky k inej vitríne so sklenenými nádobkami. Žene v sukni odpadol kameň zo srdca, čo prejavila ťažkým výdychom.
* * *
Hneď ako za sebou zatvorila dvere, zobula si topánky a rozopla nemotornú sukňu.
Máš šťastie, že to tak dobre dopadlo, prihovorila sa jej, keď ju položila na operadlo gauča.
Potom prešla pohľadom na kartónovú škatuľu, ktorú nechala vedľa topánok, keď sa vyzúvala. Usmiala sa sama pre seba.
„Mama bude mať radosť, presne tieto poháre a fľašu na džin stále chcela," hovorila si s neskrývaným potešením.
Rozbalila škatuľu, vybrala z nej obsah a zamierila k dverám do vedľajšej miestnosti. Boli pootvorené, tak jej nerobilo ťažkosti dostať sa dnu. Cez nedôkladne zahrnutý záves prenikal do izby pásik denného svetla. Žena prešla rýchlymi krokmi okolo kvetovaného kresla, a povedala:
„Aha mami, pozri čo som ti kúpila."
Podišla k skrinke, na ktorú hrdo vystavila svoje dnešné tromfy.
„Viem, že sa ti to vždy páčilo a vždy si to chcela. Len ja som ti to nikdy nedopriala," hovorila žena a rukou pretierala prach z ďalších predmetov na skrinke, „pracovala si ťažko, zarábala si akurát, no ja som ti nikdy nedovolila urobiť si radosť z týchto hmotných maličkostí. Teraz ma to mrzí, no snažím sa to napraviť."
Usmiala sa sama pre seba, pohladiac bielo-modrú keramickú urnu so slovami: „Veď vidíš, ako sa snažím, mami, nie?"
