Zhlboka sa nadýchla, keď vkročila do zasadačky. V okamihu, keď sa jej tvár zjavila vo dverách, patrili jej všetky pohľady v miestnosti. Okolo oválneho stola sedeli páni v oblekoch. Okrem jedného - šéfa grafického oddelenia.
„Prepáčte mi, páni,“ povedala nesmelo, „ale pán Kowalski má telefón.“
„Nepočká to?“ pozrel na ňu namrzene.
Nevedela, či sa hnevá na ňu alebo na prítomných, lebo nebola svedkom predchádzajúcich situácií. Pokrútila hlavou, na čo si vysoký chlap zapol gombík na saku a vykročil k dverám. Popritom povedal: „Mrzí ma to, páni. Pokračujte bezo mňa.“
„Nora!“ počula svoje meno, keď prechádzala húfom odchádzajúcich ľudí. Zbadala svoju sesternicu pri okrúhlom barovom stole, ako na ňu vytrvalo máva.
„Ahoj, už som si myslela, že si na mňa zabudla,“ vyčítala jej neskorý príchod sesternica.
„Prepáč, šéf ma zdržal v práci,“ ospravedlňovala sa Nora.
„Ach, tí naši šéfovia, však? Čo ti zas vyviedol?“ súhlasne prikývlo drobné ryšavé žieňa.
„Ale, to nestojí za reč. Vyziapal sa na mňa zato, že som ho odvolala z porady,“ odvetila štíhla brunetka a pohladila si ulízaný drdol.
„Dáš si niečo?“ opýtala sa sesternica a položila cigaretu na popolník.
„Čo máš ty?“ nakukla do jej poloprázdneho pohárika brunetka.
„Gin s tonikom,“ zasmiala sa sesternica, „ale už som aj celkom hladná.“
Po tom, čo si objednali, si ryšavé žieňa opäť zapálilo cigaretu. Po prvom výdychu, povedalo:
„Vieš, ten môj bol dnes krotký. Boleli ho kríže, tak odišiel domov skôr. Bol mierny ako baránok. Tuším by odo mňa chcel, aby som mu pofúkala rany.“ Obe sa zasmiali. Zábava na účet ich šéfov, to bol skutočný piatkový relax. Vybitie si všetkého hnevu z celého týždňa.
„Ale čo by na to povedala jeho žena?“ uškrnula sa sesternica opäť si potiahnuc z cigarety.
„To môjmu šéfovi občas volá do práce aj jeho milenka,“ odvetila brunetka, no v duchu hneď aj oľutovala, že si nezahryzla do jazyka. Prečo to zavesila na nos práve Hilde? Tá po poslednej vete naširoko roztvorila oči a podoprela si rukou bradu na znak toho, že ju to veľmi zaujalo:
„Ale nehovor, Kowalski má milenku?“
„Teda, aspoň si to myslím, ale neviem to naisto,“ snažila sa z toho nejako vykorčuľovať Nora.
„Ale netáraj, buď to vieš naisto alebo si vymýšľaš. Veď si jeho sekretárka,“ rozčúlila sa mierne sesternica.
„Vieš čo by ma zaujímalo najviac?“ snažila sa zmeniť tému brunetka. Hilda si zapravila ryšavú kučeru za ucho a nezaujato pozrela jedným očkom na svoju spoločníčku.
„Či to naše postavenie bude niekedy iné,“ zamýšľala sa brunetka nad vlastnými otáznikmi v hlave.
„Pozri, tamtí dvaja fešáci na nás už dobrých desať minút poškuľujú,“ utrúsila Hilda a odpila si zo svojho pohárika. Nezaujímalo ju, nad akými filozofickými úvahami dume jej sesternica. Bol piatok podvečer a ona sa proste chcela zabaviť. Noru zas, naopak, nelákala predstava zoznamovania sa s mladíkmi a ich uvoľnenou morálkou.
„Počuj, ja už pôjdem,“ povedala z ničoho nič. Hilda na ňu vrhla nechápavý pohľad:
„To nemyslíš vážne! Teraz, keď to začína byť trošku korenisté.“
„Veď práve. Nemám rada korenie,“ usmiala sa Nora a už aj na seba navliekla tenký sivý kabát.
Celou cestou domov premýšľala nad tým, či toto Hilda fakt potrebuje. Hilda a ostatné ženy. Nariekajú, že si ich muži nevážia a nevšímajú. A potom to len slepo akceptujú. Už oddávna to predsa tak bolo. Nezmieriteľný fakt. Spomienkou zablúdila k dávnej nedeľnej kázni. Keď mala ešte len sedemnásť rokov, neuvedomovala si tieto rozdiely medzi mužom a ženou tak veľmi. Vtedy počula z kňazových úst, že Boh vybral z Adamovho boku rebro a stvoril z neho ženu. Ale ak je to tak, nemala by byť žena mužovi rovná, tak ako stojí vždy po jeho boku? Ťažké úvahy na piatkový večer, no naozaj by ju zaujímalo, či sa niekedy postavenie žien v spoločnosti zmení. Veď napokon, doteraz sa už oproti minulosti aj čo-to zmenilo.
Snažila sa rýchlo odomknúť dvere svojho bytu, lebo počula zvoniť telefón. Ani za sebou poriadne nezatvorila dvere a už sa hnala za slúchadlom.
„Ahoj zlato, kde si bola?“ začula na linke známy starostlivý hlas.
„Ach mami, to si ty. Bola som ešte...v práci,“ zaklamala cielene.
„Preboha, čo vás mladých chcú úplne zničiť? Stále ste len v práci, nemáte čas žiť vlastné životy,“ rozčúlila sa mama.
„Ale nie, mama, nie je to až také zlé,“ protirečila jej.
„Samozrejme, to hovoríš vždy. A potom keď k nám prídeš, si samá kosť a koža. Nemáš čas sa ani poriadne stravovať,“ argumentovala ďalej mama.
„A čo vy, ako sa máte?“ opýtala sa dievčina, snažiac sa opäť raz meniť tému.
„Ale vcelku fajn, len otec silno kašle, asi zas tá astma,“ nechala sa zvábiť stará žena, a sama prehodila konverzáciu na inú výhybku, „ale radšej mi povedz, či k nám prídeš aspoň v nedeľu na obed.“
Dievča si sadlo na kvetinovú fotelku a vzdychlo:
„Žiaľ mami, nebude to možné. Niečo už mám dohodnuté.“ S obavami čakalo na maminu reakciu, ktorá sa nedostavovala.
„Nuž, ako chceš, moja,“ posmutnela trochu stará žena, „nikto z vás ma už nepríde navštíviť, nestojím vám zato.“
„Ale nie, mama, nehovor tak. Veď Karola a Terezu máš hneď poruke,“ snažila sa ju utešiť, a aby sa jej to podarilo ešte viac, dodala, „a ja nemôžem prísť, lebo mám jedno stretnutie.“
„S chlapcom?“ ožil opäť mamin hlas.
„Áno, s chlapcom,“ zaklamala druhýkrát dievčina.
„A kto je to? Poznám ho?“ vyzvedala matka, tak ako býva zvykom.
„Jeden kolega z práce, z finančného oddelenia,“ pokračovala vo výmysloch.
„Tak to som rada, a dúfam, že ti to vyjde. Ja som ti vždy hovorila, že žena má mať muža,“ začala stará žena spievať svoju obvyklú pesničku. Nora ju prerušila:
„Áno mama, ja viem. A má byť v domácnosti a starať sa o rodinu, tak ako po tisícky minulých rokov.“
„Presne tak. A to som ti ja vždycky hovorila, no ty máš vlastnú hlavu. Ale pamätaj, že to muži nemajú radi,“ rozdávala matka svoje múdrosti.
Nora sa rozlúčila s mamou, zavesila slúchadlo i svoj tenký kabát, a rozvalila sa v kvietkovanej fotelke. V hlave jej doznievala posledná matkina veta. To muži nemajú radi. Áno, jasné, nemajú radi, keď sa žena javí šikovná a múdra. Mohla by sa tlačiť na ich miesto. Mohla by ich dokonca predísť, a to by bola katastrofa pre celé mužské pokolenie. Niet sa čo čudovať, že si naše rozumy držia tak veľmi od seba. Naše telá, to je iná kapitola, no premýšľajúce a vycibrené mozgy im prekážajú.
Z dlhého auta vystúpila ako prvá jej elegantná čierna lodička. Šofér, ktorý jej podržal dvere, zdvorilo pozdravil a opýtal sa, či ešte niečo nepotrebuje. S dobrým pocitom sa zahľadela na vysokánsku budovu, vzala do rúk svoj kožený kufrík a zamierila k hlavným dverám spoločnosti. Všade, kam vstúpila, jej všetci slušne zdravili, muži trochu sklonili hlavy na znak úcty a pozdravu, ženy jej venovali smelé pohľady. Začula len: „To je ona.“
Na poschodí firmy, kde pracovala, sa to len tak hmýrilo ľuďmi a vravou. Telefóny v diaľke vyzváňali, odvšadiaľ zneli zvuky, ako keď niekto píše na stroji. Ibaže už to nebol obyčajný písací stroj. Prizrela sa lepšie rukám dievčaťa, ktorého prsty veselo poskakovali na akejsi podložke s tenkými klávesmi.
„Vitajte, oddýchnutá? Ako ste sa mali?“ prihovoril sa jej menší počerný muž, ktorého nikdy nevidela.
„Kto ste?“ položila mu otázku.
„Som Vaša nová sekretárka,“ odvetil s úsmevom, „Vaše priania sú mojím rozkazom.“
„Kde je Sofia?“ začudovala sa, ale nečakala na odpoveď. Víťazoslávne vpochodovala do svojej kancelárie. To príjemné denné svetlo, ktoré na ňu dopadalo z veľkých okien, dodávalo celej miestnosti vzdušnosť. Sloboda! Všetky prvky do detailu ladili s jemnou modrou a béžovou farbou. Na stenách viselo množstvo obrázkov, diplomov a dôležitých partnerských zmlúv. Nič neuniklo jej pozornému oku. Pod jedným z okien stál moderný sklenený stolík s krištáľovou karafou a niekoľkými pohárikmi. Do kancelárie vpochodovala celá delegácia pánov v oblekoch. Niektorí z nich držali v rukách nejaké prospekty, papiere či diáre.
„Dobrý deň, šéfka. Kým ste boli preč, všetci sme robili ako diví blázni,“ oznámil jeden z nich.
„Ako diví, alebo skôr iba ako blázni?“ opýtala sa. Vtom jej niečo napadlo. Pristúpila k stolíku a rozliala do každého pohárika horkastú tekutinu medenej farby. Potom zodvihla jeden z nich a zvolala:
„Tak na naše úspechy!“ Kým si každý muž v miestnosti vzal do ruky pohárik, postavila sa k dverám a nahlas povedala:
„Teraz bežte a pripite si so svojimi sekretárkami, lebo bez nich by ste tu dnes nestáli.“ Nikto sa nečudoval ani nepohoršoval. Bolo to celkom prirodzené. Bratstvo!
„Ste pripravená? Môžeme ísť na poradu?“ opýtala sa jej nová Sofia. Ani sa nestihla spamätať, už jej otvárali dvere do zasadačky. Všetky pohľady sa upreli na ňu.
„Už sme čakali len na Vás,“ usmial sa šéf spoločnosti, podávajúc jej ruku. Okolo okrúhleho stola postávalo tucet oblekov. Postavy a tváre, ktoré k nim patrili, jej boli známe i neznáme. V kúte miestnosti sedela za čudným moderným prístrojom malá ryšavá postava.
„Ahoj sesternica!“ zvolala, keď ju zbadala. Hilda, čo tu tá robí?
„Tak môžeme začať s Vaším návrhom?“ obrátil sa na ňu šéf spoločnosti.
„Samozrejme, veď preto sme tu,“ odvetila sebavedome a postavila sa za vrch okrúhleho stola. Rovnosť!
Keď začala prednášať, sama sa čudovala, ako veľa toho vie o kvantových energetických a transformačných technikách. Z jej úst odznievali samé cudzie slová, no zdalo sa, že všetci prítomní s ňou súhlasia a bažia po jej dare reči. Bola medzi nimi nepochybne dôležitá a uznávaná. Zrazu však jej prúd myslenia prerušil hlas spoza odchýlených dverí: „Prepáčte, že vyrušujem, ale máte telefón.“
Všetky pohľady, ešte stále uprené na ňu, čakali, čo sa bude diať.
„Prepáčte páni, zrejme je to dôležité,“ ospravedlnila sa a opustila miestnosť.
Za dverami jej nová Sofia oznámila: „Prepáčte, pani Kowalská, ale volá Váš pes.“
„Ako ste ma to nazvali?“ zháčila sa a skôr než stihla niečo dodať, všetko sa rozmazalo ako ranná hmla.
Pohľad jej padol na kvietkovaný poťah jej fotelky. Snažila si uvedomiť, čo sa deje. Nejakú chvíľku jej to trvalo. Potom jej však všetko rýchlo došlo. Povolila uzdu fantázie.
