Nie je klise ako klise.

Niekedy som sa z nich dokonca aj smiala, ze ake to klise. Ved ludia (si) taketo veci hovoria dennodenne, len aby nemuseli s ostatnymi riesit ich problemy alebo ich vyriesit nevedia, nie? Pohodlnejsie je predsa mavnut rukou... a potom niekedy az nezmyselne hladat najzlozitejsie riesenia na najjednoduchsie problemy. Ved predsa, ked nieco cloveka trapi, ako mu moze niekto povedat len "Hlavu hore, zivot ide dalej. Co boli, to preboli."? Co ten druhy nepocuva? Preco mi nepovie presne, co mam robit, aby som sa mal lepsie. Koho zaujimaju taketo suche frazy? Aj ja som byvala taka. Ale "Dajak bolo, dajak bude." A veruze dajak bolo, dajak je a dajak bude... Cim som starsia, tym viac v takychto frazach nachadzam hlbsi, skutocny, zmysluplnejsi vyznam. A do smiechu mi nie je. Lebo v duchu hesla "Lepsie neskoro ako nikdy." sa zamyslam nad vecami, ktore sa mi stali, nad ludmi, ktory ma ovplyvnili... A hoci cas nevratim, lebo "Co bolo, bolo.", zozbierala som si pomyselne ponaucenia a myslim, ze to je fajn. To sa treba v zivote "naucit". A aj ked sa stane, ze niekedy sa pozabudnem, zavzdycham, zaplacem, zapochybujem... potom si poviem, ze "Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byt este horsie." ... A naozaj, nie je. Len na to netreba zabudat. :)