"Počkaj, nechoď..."
Otočil sa a pozrel jej hlboko do očí.Mal akýsi zvláštny pohľad, taký u neho nepoznala. Skopila zrak a tuhšiesa zabalila do periny. Nevedela, čo chce povedať. Cítila sa vinná. Vinnáza to, čo ho prinútila spraviť . Vinná za to, že ho ľúbila aj napriektomu, že on jej lásku nemohol opätovať. Vinná za to, že porušila dohodu...
"Pozri nenaťahujme to zbytočne, dobre?" povedal skôr prosebne, než nahnevane. "Nerob mi to ešte ťažšie, prosím..."
"Ja... nechemti to robiť ťažšie. Ľúbim ťa," slza ju pálila v oku, tak zažmurkala.Nehcela mu ukázať, ako veľmi jej na ňom záleží. "Len..."
"Zlato," zdviholjej bradu, utrel slzu a pobozkal ju na čelo. Pritúlil si ju k sebe apohladil ju po vlasoch. "Ty vieš, že nemôžme byť spolu. Ja nechcem abysi bola smutná, keď odídem.."
"Preboha prestaň! Prestaň, počuješ!"odstrčila ho. Hlas sa jej chvel. "Nechcem to počúvať! Nechcem,rozumieš!?" Teraz sa už chvela celá. Sklopil zrak a pozeral do zeme."Dobre viem, čo ťa čaká. A dobre viem, čo by čakalo nás, keby sme bolispolu," pokračovala. "A ako so ti už x-krát povedala, som ochotná tovšetko podstúpiť a uľahčiť ti..."
"Umieranie?" Pozrel na ňus ironickým úsmevom. "Vďaka, nestojím o to. Nechcem ťa obrať oslobodu. Radosť zo života. Aj tak už to máš so mnou ťažké."
Nevedela,čo povedať. Zrazu sa jej zatočila hlava. Sadla si do kresla,zaboryla si tvár do dlaní a plakala. Bolo toho na ňu priveľa. Prečo jelen taký sebec a nedovolí jej pomôcť mu? Prečo sa hrá na silného? Predňou, ktorú pozná toľké roky, s ktorou toho toľko prežil... Prečo predňou potláčal slzy, keď on ju videl plakať nespočetne velá raz? Už juto pomaly prestávalo baviť. Snažiť sa, keď o jej pomoc nikto nestál. Užju prestávalo baviť dávať mu srdce, keď jej láska mu bola ukradnutá.
"Tak teda, zbohom..." Povedal. Rozhodne, definitívne. Obul sa, zavrel za sebou dvere a odišiel.
Nebola siistá, či ho ešte niekedy uvidí. Nevedela ani, či by o to eštestála, potom, ako sa zachoval. Pozrela na dvere a rozhliadla sa poprázdnom byte. Stálo jej to vôbec za to? Za tých pár minút rozkoše, čoju vyniesla až do neba a na chvíľu jej nedovolila dýchať. Za tienežné dotyky, bozky, tie nežné slová, čo jej šepkal...
"Tad teda, zbohom," zašepkala do prázdneho bytu.
Lenže on to nepočul. Bol už preč. Navždy...
